Na rozlúčku so slobodou som si nechal uštrikovať sako s nápisom: „Trápi ma sebavedomá tupota“. Kar to bol pekný. Zborovo sa spieval Aphex Twin. Prejavy niektorých účastníkov, ale aj panelové diskusie pri kremačnej peci som nechal zaznamenať stenografovi. Filozofovanie z rakvy si pamätám čerstvo, skoro ako v deň, keď som sa prvýkrát pomočil. „Kedy mi zaplatíš? Chcem sa už ísť kúpať na Matador. Stmieva sa.“. „Vydrž chvíľu. Klaun ešte nedorazil a pec je sotva na 300 stupňoch“, pohodlne uležaný som deklamoval z dopredu napísaného dvesto stranového ťaháku.

Ak chcete vedieť, koľko máte skutočných kamarátov, spravte si pohreb zaživa. Ak nebudú chcieť prísť, zaplaťte im. Peniazmi. Ak prídu, zistíte, že zúfalo potrebujú peniaze. Peniaze. A tým, ktorí neprídu, môžete vybieliť byt. Skutočným kamarátom, ale aj iným.

Keď ma zasunuli do pece, chvíľu to štípalo, no a potom si pamätám už len svetlo a tunel pod Braniskom. Zrazu som sa ocitol vo zvláštnej miestnosti s jedinou entitou.

Bol to môj vydavateľ.
Ako sa to vezme „môj“. Osoba, ktorá tam stála mala na prvý pohľad striedmejší chochmes ako ja-JA a nosila o 180 stupňov na západ(či východ) otočený strap-on. Situácia predznačovala viacero pálčivých otázok. Bol som reinkarnovaný do cudzieho tela so zachovaním vedomia, alebo mám len eruptívny flashback po troch dňoch na kyseline mravčej? A ak mala tá osoba- v ktorej som sa teraz nachádzal- vedomie už predtým, je na dovolenke na Ukrajine? Prečo si pamätám za dve osoby, ale vyzerám ako z reklamy na tepovací prášok? V tej chvíli mi na odpovediach úplne nezáležalo, lebo som mal po kremácii nepekne vyprahnuté v ústach.

„Keď robíš repetitívnu hudbu, budeš sa opakovať“, vysvetľoval som svojmu vydavateľovi.

Neviem, či som si uvedomoval, čo v tom momente robím, ale zvuky vyludzované mojimi ústami nápadne pripomínali apológiu albumu, na ktorom som robil simultánne, keď som v druhom živote dokončoval analýzu status quo pre Rothschildovu nadáciu; alebo aj koncert Merzbow. Táto spomienka je matná.
Vydavateľ mal najskôr dojem, že som zrejme niekoho nechutne vykradol. „Reicha, alebo dačo také. Toto mi nerob!“ Musel som mu jeho podozrenie potvrdiť, aj keď sa v niečom mýlil(Philip Glass síce bol môj detský idol, ale len v časoch, keď robil taxikára).
Bol som na koni. V priebehu troch mesiacov som- popri umeleckom žonglovaní na Miletičke a práci u Rothschilda v druhom tele- nahral tri albumy. Počas dokončovania druhého som mal tušenie, že som naskočil na správny vlak. Už jeho vydanie nasledované zvýšenými predajmi(podľa SOZA o tri kusy viac) mi vnuklo ideu dotiahnuť tento trianglový opus magnum do trilógie. Vydavateľ počas rozhovoru poukázal na to, čo ja som síce vedel, no medzičasom zabudol(smrť a podobne), a tak som si to pri ňom akoby prvýkrát vybavil v plnej kráse: Albumy sú totožné do posledného taktu!
„Priateľu, máš šťastie, že to nikto nepočúva. Dobre, tak to teda vydáme, ak sa ešte náhodou nechceš vrátiť do štúdia.“ Presne tie slová som anticipoval pri ich odriekavaní z pier, alebo až po, už si nepamätám. „Bombardujú ma telefonátmi z nórskej asociácie zvonkohier, či nechceme grant na šírenie ich pastiersko-ropnej kultúry, a toto vyzerá ako dobrá príležitosť. Tentokrát nedáme digitálny rilís. Zabijeme dve muchy jednou ranou: torrenťákom neuľahčíme lík a právnici nebudú musieť lúštiť zdroják, keď budú chcieť identifikovať, ktorý album sa vlastne šíri.“ Tieto biznis kecy ma ako mŕtveho a umelca nezaujímali, a tak som sa ospravedlnil, že musím ísť do druhej miestnosti. V skutočnosti som odišiel do kina. Doma som tri dni prebdel, aby som zvážil cover art. A potom som začal tvoriť. Výsledok sa podobal na druhý album, ktorý sa podobal na prvý a ja som nevediac prečo cítil, že takto to má byť, a nijako inak. Výsledok som odovzdal vydavateľovi, objednal sa na hĺbkový píling, a ako inak, zastrelil sa.

„Niekedy mám pocit, že nie som človek a niekedy nie som človek. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma vetami? Žiaden, aj tak je všetko sociálny konštrukt. Aj orgazmus? Ak sa niekoho spýtate či je pred ním stôl, a on na ňom práve obeduje, aj tak nemôžete s istotou povedať, či tam ten stôl naozaj je, alebo ste sa len dohodli, že tam je, aj keď cucá presnidávku a vy mu strhnete obrus. Nejako to súvisí s karteziánskou revolúciou v Osmanskej ríši na prelome troch tisícročí, v ktorej padlo veľa dobrých demografov. Napriek všetkému je užitočné predpokladať, že stôl pred vami je, aj keď nie je možné ani s istotou dokázať či ste tam vy sami, s čím by som neodporúčal pochybovať počas vyjednávania s únoscami vašich údajných potomkov. ´Boh neexistuje´ je ďalší užitočný opis nášho sveta, len do času, kým vás neuniesli hašašíni.“, takto som sťa vojvoda nakladal filozofiu v tuneli Branisko, a zrazu som mal o 10 kíl menej, strap-on na správnom mieste, a ženy si ma na ulici už nemýlili s kentaurom.

V Rotschildovej nadácii som začal robiť po náhodne vyhratom konkurze. Pôvodne som posielal konšpiračnú cyberpunkovú poviedku do súťaže, v ktorej sa dal vyhrať dvojtýždňový pobyt v Hawkingovom byte s jeho opatrovateľkou a rečovým dekodérom. Omylom som ju odoslal do susednej budovy na adresu nadácie, ktorá práve uskutočňovala tajné výberové konanie na miesto analytika a zadaním bola prognóza trhu s ľuďmi o 20 rokov. Pretože ma práca v detskom domove nenapĺňala(pomáhaš len deťom a nie dospelým), o dva týždne som čakal v zasadačke na pohovor. Pohovorkyňa ma pozdravila zvláštnym pohybom ruky pripomínajúcim zomknutie klepiet. Spravila mi nečakanú lekársku prehliadku, teda zmerala mi nos, a nenahmatala predkožku. Keď som jej zodpovedal pár stručných otázok o padnutých dvojičkách a umučení Krista, predostrela predomňa zmluvu, ktorou som sa na doživotie vzdal nároku na názor mimo ich nadácie, a za odmenu získal „všetko o čo požiadam, plus bonus na chanuku“. Definitíva.
Dostal som zadanie, na ktorom som mal pracovať po zbytok svojho života: „Ako udržať fungujúci systém svetovlády slobodomurárstva, ako ho viac zneviditeľniť?“(samozrejme všetko v tajnom kóde zrkadlovo otočeného písma) Podklady pri analýze tvorili najmä údaje- zjednodušene povedané-kde všade bola tajná spoločnosť zisková na úkor zaslepených konzumentov, ktorí si nástojčivo ukladali peniaze do bánk. Bolo to doslovne všade, aj na nafukovačke. Viacero dokumentov potvrdzovalo moje staré tušenie: hnutie Occupy bola naša práca. Po kontrakcii ekonomiky bolo nutné uchlácholiť horúce hlavy, nechať ich, aby sa schladili v dave, a ďalej pre nás pracovali. Ľavé spektrum, pravé spektrum, náckovia, dôchodcovia, vozičkári, najdôležitejšie skupiny, ktoré držali systém pokope.

Po rýchlej orientácii som začal pracovať na prvých zlepšovákoch. Arabská jar, dlhová kríza v únii boli moje prvé deti. Domov som chodil vrtuľníkom(býval som na tribúne zimáku). V lóži som si vybudoval pevnú pozíciu(za záclonou) vďaka presadeniu tolerantnej línie. „Nechajme gayov pochodovať, ukľudní to spoločnosť, vzrastie predaj kočíkov.“ Naučil som sa piť sladké víno. Všetko šlo dobre, kým som nezistil, že nemám kamarátov ani kolegov. Každý deň som dochádzal do opustenej budovy a posielal denné analýzy do centra výskumu kmeňových buniek, kde sme dočasne(2 dni) sídlili.
Bol som už viackrát mŕtvy. Na kremáciu prišli zaplatení štatisti, potom som cez Branisko dostal do tela najpredávanejšieho trianglového producenta v EÚ, len aby som sa zabil, a svetlom na konci tunela preniesol ku tej istej práci života. Prekliati slobodomurári. Vedia ťa vrátiť späť, aj keď umrieš. Neskôr som sa dozvedel, že som mal implantovaný čip v mozgu, ktorý vytvoril avatar, a stal som sa prakticky nesmrteľným. Konečne si uvedomujem, čo znamená večná nadvláda židov.