Po dlhej dobe som si otvoril svoj dennik so zapiskami z ciest z indie a pri tom ako som listoval jeho strankami sa mi v hlave opat vynarali obrazy toho,co som tam prezil. Neslo ani tak o jednotlive miesta ci prihody, skor sa mi opat pri citani jeho riadkov vybavili urcite veci,ktore som tam pochopil a zaznamenal som si ich v denniku
napr.:
"Toto je ono - akakolvek vec, osoba, udalost, pocit neprinesie trvale stastie. Tuzba sa naplni a je tu dalsia a dalsia, stale dokola. Falosna predstava ja+objekt z vonkajsieho sveta = celistvost, uplnost, stastie. Omyl je v tom, ze ja- to prave ja uz je celistve, neotrebje nic ine. To len mysel vytvara stale nove tuzby, predstavy, plany, ked dosiahnem to a ono, potom budem stastny. Nie tu a teraz, ale niekedy potom, v buducnosti. Byt stastny tu a teraz, , radovat sa z pritomneho okamzika, to je cesta von..."

Su tomu takmer presne tri roky co so vyrazil na cestu do Indie a musim priznat, ze vela veci som odvetdy pochopil, no v mnohych inych som neostupil ani o krok dalej.opat citat:
"Je to tazke, sakra a tazke. Vzdat sa tuzob a priani, uvedomit si ze tu a teraz je moje stastie, nie je niekde tam, za rohom, ani nepride zajtra ani o hodinu ani o minutu.
Opustit vsetky podmienovania - svet by mal byt taky alebo onaky, ludia by sa mali spravat tak a nie onak... Viem ze len cast uvedomenia vedie ku slobode, ale som naozaj pripraveny sa toho vsetkeho vzdat? Sedim tu a ked nie so ponoreny do meditacie, uvedomujem si, ze sa opat tesim na ´normalny´svet s jeho pozitkami a radostami, aj ked viem, ze tam vonku nikdy doknaly mier a pokoj nenajdem.

Pravda nie je jednoducha. Jedna vec je uznat, ze ano vonkajsie objekty, osoby, situacie amiesta minemozu priniest trvale stastie a slobodu a vec druha je podal toho zit. Akceptovat svet taky aky je, nesnazit sa vtesnat ludi okolo do mojich predstav a idealov..