monika je posadnutá myšlienkou na večer. najmä sa zaújima o jeho finančnú stránku. počíta, kombinuje varianty, ale nejak jej to dnes nevychádza. veci nejdú úplne tak ako si predstavovala, keďže dnešná brigáda nie je vôbec také terno, ako sa na začiatku zdalo. 25% za každého predaného "plyšáčika" (fuj, čo je to za výraz??) na postihnuté deti" napohľad nevyzeralo vôbec zle. všetko je predsa na tebe, na tvojej šikovnosti. jeden "plyšáčik" je minimálne za 80 a horná hranica príspevku nie je obmedzená. monika je asi nešikovná, keďže zatiaľ sa jej podarilo predať iba troch. nejde o to, že by sa nesnažila. na rušnej križovatke stojí už minimálne štyri hodiny a za ten čas oslovila veľa ľudí. ale ľuďom sa akosi nechce na postihnuté deti prispievať, úmyselne menia smer len čo ju zazrú a keď ich osloví, ani sa neunúvajú otočiť hlavu. a v tých málo prípadoch, keď bola úspešná, má pocit, že išlo o skôr úplne iný pud ako pud dobročinnosti.
Prvý bol nejaký ľaknutý študent, trocha starší od nej a oveľa nervóznejší. Očividne ho tých 80 korún mrzelo, ale páčila sa mu a bolo mu trápne odmietnuť. Ďalší bol taký slizký dedko, ktorý vzal rovno dvoch. Ktovie, odkiaľ má ten bastard toľko peňazí! Celý čas trúsil nejaké starosvetské slizké narážky a senilne sa uchechtával. Nevadí, pokiaľ zaplatil, Monika nerieši. Takzvané ženské zbrane sa použiť nebojí, naučila sa to minulé leto, keď prvýkrát brigádovala v bufete na kúpalisku. Ale predaj plyšových medvedíkov "na postihnuté deti", to zrejme chce nejaký väčší kaliber.
Už tisíckrát oľutovala, že tú blbú robotu vzala. Mohla sa radšej váľať doma v izbe a aj to by bol užitočnejšie strávený čas. Vždy, keď s tým už chcela seknúť, povedala si, že ešte skúsi tamtoho a tamtoho a tak stále dokola. Práve bola v tejto istej situácii, keď sa uprostred reči zadívala na chlapa, čo vychádzal z neďalekého podchodu. "Tento! Keď nie tento, tak koniec!", ozvalo sa jej niekde v hlave a vedela, že tentoraz to myslí vážne. Nevnímajúc odmietavú odpoveď svojej predošlej obete, začala si pripravovať ten najkrajší úsmev.
"Dobrý deň, nechcel by ste prispieť na postihnuté deti?"
"Hmm..."
"Minimálny príspevok je 80 korún a za to dostanete takýto darček". Pozdvihne v ruke jedného z medvedíkov.
"Ten je ale fakt hnusný!"
"No... aby som povedala pravdu, ani mne sa nejak moc nepáči."
"Ale je fajn, že sa staráte o postihnuté deti, taká mladá."
"No, ja tam vlastne len brigádujem."
"Akože za peniaze?"
"Nie nie, ja som dobrovoľník!"
"Aha. Počuj,", prešiel plynule do tykania, "ten plyšák je fakt hnusný. Nechcem ho, čo som nejaký úchylák?"
"Haha"
"Mám lepší nápad"
"Aký?"
"Prispejem dajme tomu liter. Ale chcem iný darček"
"...?"
"Máš krásne prsia! Chcem ich vidieť!"
Monika pocítila nával tepla. Chvíľu nevedela, čo povedať, toto bolo príliš! Hľadela do tváre toho chlapa. Bola to pekná udržiavaná tvár, snáď niečo po tridsiatke, švihácky opálená, s miernym strniskom. Prekvapujúco, tvár nevyjadrovala nič z toho, čo by očakávala.Žiadne pohnutie, či náruživosť. Iba vecný pohľad s trochou cynickej zvedavosti, čakajúcej na odpoveď. Úsmev. Práve výraz tej tváre zapôsobil na Moniku ako keď človek za horúceho dňa ponorí hlavu do umývadla plného ľadovej vody.
Odrazu mohla opäť jasne rozmýšľať, všetky emócie zmizli a príval červene sa zastavil. Boli tam len oni dvaja a ich biznis. Práve to ju čoraz viac fascinovalo, jednoduchosť a genialita toho vzťahu zároveň. Jeho peniaze za moje prsia. Nič viac, nič menej. Moje prsia. Žiadne priblblé medvedíky. Krásne. Ešte nik s ňou nikdy nejednal úprimnejšie a otvorenejšie.

Vybavili to rýchlo, V nedalekom podchode. Monika šúcha zarobenú tisícku medzi prstami. Najvyšší čas to zabaliť.