ked mal pol roka, tak siel do vedlajsej izby. mali sme len 1 izbu, v ktorej sme existovali so spanim, jedenim a relaxom. tak siel na chodbu, kde mu vecer nevadilo svetlo a hluk. dalsia motivacia bola sukromie, lebo mi bolo blbe milovat sa pred deckom, ktore sa na nas uprene diva :D
najprv velmi plakal, raz som ho nechala vyrevat (na radu mojej mamy), ale som si povedala, ze uz nikdy viac v zivote, to bol priserny pocit. potom som si precitala knihu Kazde dieta sa vie naucit spat od Kast-Zahnovej a bolo. sice sa mi nepaci ta myslienka, ze nechat decko revat par minut same (minutaz podla veku), tak to som si upravila, a do 2 tyzdnov zaspaval sam a spal pokojne az do rana.
este som si davala strasny pozor na to, aby som ho nedavala spat za trest.
aj teraz, ked uz ma 2 roky a uz viac vymysla, tak sa k tomu snazim stavat tak, ze ist spat je uplne najnormalnejsia vec na svete, o ktorej sa ani nespekuluje, zbytocne sa na nu neupozornuje, proste ako uplne bezna vec, co ti ani nepride, ani ju nespomenies, kym to nie je aktualne. to je ako s jedlom - ked sa tomu prilis venujes a sustredis, tak decko pochopi, ze tym moze rodicov natahovat a putat pozornost.