Vo dverách sa zjavil starý muž v kapucni, s dlhou sivou bradou a vyschnutou žilnatou rukou, vystrčenou z roztrhaného ošúchaného rukáva, držiac hrčatú sukovitú bakuľu.
„Dobrý večer vospolok,“ pozdravil starec a porozhliadal sa po slabým svetlom ožiarenej miestnosti. Oči sú oknom do duše a pozornému človeku môžu veľa poveda?. Pohľad starca bol miernym prikývnutím všetkému, čo ho v živote stretlo a všeobjímajúcim svetlom pokory. Nevpíjal sa, neskúmal, nepodozrieval s náznakom presvedčenia o vlastnej výnimočnosti a znalosti ľudských pováh a predsa nebol prázdny. Boli to oči sveta. Ako dve malé hnedé studničky, ktoré dokážu poja? nekonečnú šíravinu ľudských osudov, nepriečiace sa nátlakom zo strany chvíľkových rozmarov mocných slabochov tejto doby, ale objímajúce oči nehy a nezmernej hĺbky poznania. Poznanie je vraj dokonané vtedy, ak sa dotkne bodu, kde sa samé sebe stráca. Napriek tomu, že bol chlapček ešte malé die?a, tento pocit mu utkvel v pamäti na celý život. Nebola to práca rozumu, brázda vyoraná v pamäti silou myšlienky. Bolo to ako závan anjela niekde v okolí srdca. Sedel v kútiku izby a nepohnute sledoval starčeka, tak si ho mimovoľne pomenoval, ako stojí medzi dverami. Spod kapucne viseli v prameňoch sivé vlasy a na hrudi splývali vedno s fúzmi a bradou tej istej farby popola.
„Pánboh uslyš, aj vám!,“ odzdravil otec a pristúpil bližšie, aby privítal hos?a. Pozvali ho ďalej ku stolu, nech sa vraj navečeria. Starký si sňal z hlavy pokrývku a zjedol trocha zemiakov s kyslým mliekom. Ako sedel nad tanierom a na tvár mu dopadalo sliepňavé svetlo ohňa, mohli si ho bližšie obzrie?.
„Zapla? pánboh, dobrý ľudia,“ poďakoval mierne zastretým roztraseným hlasom starca, avšak dos? dôrazným a hlbokým, aby vzbudil rešpekt a vyvolal záujem o osudy jeho nositeľa.
„Čo vás sem zavialo?“ Opýtal sa otec a sústredene si napchával fajku. „Nie sme príliš často zvyknutí na návštevy a vy, zdá sa, predsa len prichádzate z veľkej diaľky. Alebo sa mýlim?“
„Nemýlite sa,“ odpovedal pocestný. „Som pútnik a naozaj prichádzam z veľkej diaľky. Vlastne už niekoľko desiatok rokov iné nerobím, iba sa túlam svetom. Všetko, čo mám je len táto palica a zodratý pútnický pláš?. Prespávam v úvratoch, jaskyniach a bralinách, dážď ma umyje, slnko vysuší, vietor osvieži svojím čerstvým dychom a nočnou oblohou sa poprikrývam. Spoznával som svet a cítil som sa ho hoden. Bažil som po uznaní a spoločenskej sláve, aby som zistil, že popol, ktorým si čistím zuby, mi je osožnejší.“
„Ponúknite sa varenými bylinkami a cí?te sa tu ako doma,“ povedal otec a nalial hos?ovi z kanvičky do pohára teplý nápoj od baby korenárky. Má zaháňa? zimnicu a obveseli? myseľ. Starký si srkol a spokojne sa zahľadel na malého Rogiho.
„Máte pekného syna. Zanedlho bude súci do služby.“
„Pokiaľ netrieme biedu, z domu si ho nedáme,“ odvetila ma? a privinula si chlapca k sebe s láskou a citom.
„Nieže biedu. Chlebom sa vždy bieda nemeria. Ani peniazmi. Mnoho ľudí má chleba, peňazí a iných statkov nadostač, no najväčší bedár je od nich bohatší. Samozrejme pokiaľ má srdce, ktorým sa pozerá na svet. Najprirodzenejšie veci sú tie najpotrebnejšie a najlepšie. Škoda každého, kto o ne nestojí, lebo seba okráda a svet, ktorý maľuje vo svojej mysli a reči, ako aj skutkoch, je čiernou machuľou.“ Reč, ktorú počuli z úst hos?a nie každodenného, bola akási príliš vznešená. Ani nie tak svojou výpoveďou, ale presvedčivým tónom slov, akoby to hovorila sama Pravda. Bol to pocit návratu domov z dlhej cesty, dúšok vody vysmädnutému, dôverne známy okamih, ktorý sa stratil ako farebný motýľ vedomia, že už sa nič nestane.
„Kto však chce hodnoti? svet, nesmie ho súdi?. Kto chce zavŕši? život, musí skonči? tam, kde začal.“
Návštevník sedel na drevenej vyrezávanej lavici a hľadel do náprotivnej pece, cez dvierka ktorej kedy-tedy prebleskli žlté plamene a na okamih osvietili izbietku, vrhajúc navôkol strašidelné, znetvorené tiene. Chlapčekovi by sa už aj žiadalo spa?, no nemohol odtrhnú? oči od starca a pri jeho reči ani nedýchal, akoby všetko hovorili iba jemu. Cítil potrebu opýta? sa ho na toľko vecí, no v skutočnosti by nevedel poveda?, čo ho tak prenáramne zaujalo. Zrazu návštevník obrátil tvár a zahľadel sa chlapcovi rovno do očí. Pokýval hlavou zboka na bok a hladiac si rukou sivú bradu mu povedal: „A ty by si možno aj chcel poču? nejakú rozprávku. Krátky príbeh, bájku alebo poves?, v ktorej sa dejú všakovaké kúzla a čary, kde sa lejú piesky a sypú potoky s hukotom, ako vodopád najodvážnejšej fantázie. Za oponou každodenného ustaraného života nášho ľudu, za múrmi krívd a bolesti, ktorú v sebe živí človek odpradávna, rvúc mu z radosti a pokoja hodné kusy a hádžuc ich do tlamy hnevu, nenávisti alebo holej beznádeje, rozprestiera sa šíra krajina fantázie, ríša množstva záhad, tajomstiev a nepredstaviteľných udalostí. Bol som tam a v plášti mám votkané príbehy, ktoré mrazia aj hrejú, rmútia i rozveseľujú, no nikdy nezostanú osamotené, lebo ich prenasledujú ďalšie a ďalšie – vždy poruke, ak ich človek odhalí v prítmí svojich predstáv. Poviem ti príbeh o chlapcovi, asi takom starom ako ty, ktorý dostal do daru čarovnú píš?alku a čo z toho vzniklo.“
Starký sa odmlčal, srkol si teplého nápoja a začal rozpráva?.

&61607; &61607;


O chlapcovi a zázračnej píš?alke.

V dávnych dobách, dnes zasypaných nánosmi prachu minulosti, žil mocný kráľ, ktorý zabudol na svoju krajinu a oddával sa všakovakým zábavkám a roztopašnému životu v hojnosti a prepychu, bez záujmu o svoj ubiedený ľud, ktorý jeho výstrelkami priveľmi trpel a so smútkom spomínal na časy, keď sa kráľovstvu darilo a všetkého bolo dostatok. Bola to doba vlády jeho otca, zjednocujúceho v sebe všetky cnosti múdrych panovníkov. Syn sa mu však nepodobal ani za máčny mak, nestaral sa o kráľovské záležitosti a správu celej krajiny
ponechal chamtivým správcom pokladnice. Tí drancovali chalúpky poddaného ľudu, bičom a ohňom, neraz dokonca i mečom, pripomínali obyvateľstvu, kto je tu pánom života a smrti. Udržovali veľkú armádu, ktorá by bola potlačila aj ten najmenší prejav nespokojnosti s vlčími
pomermi.
Takéto časy zažíval aj mladý Tento. Bol vydedencom spoločnosti, žijúcim na jej okraji a spoločníkov mu robili len bieda a psota. Kedysi však, no to bol ešte malým chlapcom a na nič si nespomínal, žil v láske a pokoji so svojimi rodičmi v peknom meštianskom dome na okraji mesta. Jeho otec bol chýrny kováč s oceľovými svalmi a matka šila naškrobené róby pre rozmaznané dvorné dámy. Pri tej príležitosti často chodievala na kráľovský dvor pre látky alebo ta nosila už hotové šaty. A tu pocítila skazenos? a zlobu zhýralých obyvateľov hradu, keď jeden kapitán hradnej stráže sa jej pokúsil zmocni? násilím. Uplakaná dobehla domov a všetko vyrozprávala mužovi. Strašne zavyl kováč, schytil to najväčšie kladivo a ako uragán vtrhol do miestnosti kasárenskej služby, kde sa kapitán zrovna opíjal so svojimi špinavými kumpánmi. Do vojska sa od pradávnych čias dávali zverbova? tí najohavnejší pomätenci v túžbe po vraždení a drancovaní a ani títo neboli o nič lepší. Kováč ich našiel všetkých spitých, váľajúc sa hlavami po stole pooblievanom kyslým vínom medzi ohryzenými kos?ami a pokrčenými hracími kartami. Zreval od bolesti v srdci a v pomätení zmyslov začal udiera? hlava-nehlava. Keď sa spamätal, všade bolo plno krvi a na zemi ležali štyri domlátené telá, ktoré nejavili známku života. Až vtedy sa spamätal, no bolo už neskoro a do miestnosti sa vrútili ďalší opití vojaci. Skrúšeného chlapa s kladivom v ruke zlapali a surovo tĺkli a kopali, až pokým nevypustil dušu. Potom jeho telo hodili v kúte kráľovského dvora na hnoj. Keď sa jeho žena dopočula, čo sa stalo mužovi, vybehla z domu ako zmyslov zbavená. Netrvalo dlho, možno pár dní a načisto sa pomiatla na rozume. Chodila polonahá po meste a tárala bez zmyslu dve na tri. Na chlapčeka, ktorý bol vtedy ešte len v kolíske, úplne zabudla. Keď jej ho ukázali, pozerala sa cez plačúce bábätko prosiace o mlieko nepríčetným zrakom niekde do diaľky. Jedného rána ju našli roztrieskanú na dne priepasti niekoľko vierst za mestom. Chlapca si zobrala k seba stará Borguľa, ktorá bola pôrodnou babicou. Od nej sa Tento všetko dozvedel a vždy pri pohľade na vojakov mimovoľne stisol pery, zvraštil obočie, za?al päste a
v očiach mu preblesla strašná iskra nenávisti.
Odvtedy však prešlo mnoho liet a dnes už niet ani Borgule, ktorú si chlapec veľmi obľúbil. Zomrela ako stará žena pred štyrmi rokmi a odvtedy jej deň čo deň nosí na hrob čerstvé kvety natrhané blízko Havranieho lesa. Povráva sa, že sa tam schádzajú čarodejnice. Aj sa niekoľko krát na to svojej pestúnky vypytoval, no tá sa len usmiala a povedala mu, že v hlavách ľudí sa schádzajú mátohy. A viac o tom nehovorila. Tento tomu veľmi nerozumel, jednak preto, lebo nevedel kade tam tie mátohy vchádzajú a kedy to robia, a tiež že teda musia by? veľmi malé, aby sa do takej hlavy pomestili. Teraz mal štrnás? rokov, nikto presne nevedel, kedy sa narodil a keďže dom, v ktorom žil s rodičmi nebol ich a Borguľa mala vzdialené príbuzenstvo, prespával kde sa dalo. A tak prespával v starom sude mimo mesta a ľudia si aj zvykli hovori? o ňom ako o Tomto zo suda.
Dedičstvo jeho bolo teda menšie ako zrnko prachu, na bývanie používal vec, ktorú už nikto iný nepotreboval a živobytie si obstaral občasnými pomocnými prácami v domácnostiach meš?anov. No pestúnka čoby stará bylinárka znala množstvo tajomstiev rôznych bylín, ktoré ho od malička učila zbiera? a používa? na rôzne účely. Preto aj teraz jeho cestičky viedli častokrát smerom k lesu a niekedy sa v ňom zatáral až do neskorého večera. Ba čo viac, pár krát v ňom i prenocoval. Poznal chodníky divej zveri, vedel kam sa chodí napája?, ako sa priblíži?, aby ho nespozorovala. V príhodnom okamihu napäl tetivu luku a na niekoľko dní mal o potravu postarané. Zverinu v lesnej tôni nepozorovane vypitval, vnútornosti opiekol na ohni a hneď zjedol. Ostatné mäso vyúdil v malej udiarni, ktorú mal postavenú v húštine hlboko v lese. Takto prežíval zo dňa na deň a tešil sa každému lúču slnka.
Jedného rána, keď Slnko ešte nebolo ani vidno za rozľahlými kopcami na východe, vybral sa Tento do hory, že sa naraňajkuje z diviačieho stehna, ktoré mal vyúdené schované v kmeni starého duba v zabudnutej dolinke pod strmou skalou. Spokojne si vykračoval známymi cestičkami, ktoré však poznal len on sám, až prišiel k miestu, kde si horský potok úzkym otvorom kliesni cestu medzi ostrými skalami zakrývajúcimi výhľad do krovinatým húštím zarastenej dolinky, tienenej obrovským dubom. Ako prichádzal bližšie, začul slabé zvuky, s?aby stony raneného zviera?a. Zvýšil ostražitos?, lebo vedel, že takéto zviera môže by? človeku o to nebezpečnejšie. Rýchlym skokom sa dostal za rozložitý kmeň obrovského duba a keď spoza neho opatrne vykukol s obnaženým nožom v ruke, pripraveným odvráti? útok divého zvera, na svoje prekvapenie zistil, že tvor, od ktorého zvuky pochádzajú vôbec nie je zverom, ale malým človiečikom. Opatrne sa k nemu priblížil a až teraz videl, s kým má tú čes?. Nebol si síce úplne načistom, no z rozprávania ľudí a hlavne nebohej starej pestúnky počul čosi o lesných piadimužíkoch alebo škriatkoch. Postavička blýskala očami, krútila hlavou a hrýzla okolo seba zem. Inak sa veľmi nehýbala a Tento hneď zistil prečo. Neš?astnou náhodou, práve vo chvíli, keď piadimužík prechádzal okolo skaliska, sa jeden kameň, veľký ako prasačie brucho, odvalil a zavalil mu obe nohy tak, že sa nemohol ani hýba?. Vlastnými silami si nevedel poradi?, a tak iba bezmocne ležal pod skalou a zúfalo metal hlavou z boka na bok. Keď zbadal prichádzajúceho chlapca ešte viac sa zľakol, no vzápätí pochopil, že by mu Tento mohol pomôc?. Neborák bol stvor veľmi čudný. Malá hlava bola pokrytá ako uhoľ čiernymi vlasmi a rovnakej farby bola brada, ktorá mu pri vzpriamenej polohe isto siahala niže kolien. Kožu mal tmavú a háby ako hastroš, samá záplata. Vyšší nebol určite viac ako štyri lakte. Chlapec najprv akoby primrzol a premeriaval si neš?astníka vážnym pohľadom, neskrývajúcim pochybnosti o zmysluplnosti jeho pomoci, zvláš?, keď poznal hromadu strašidelných príbehov o výčinoch lesných mužov. Nakoniec v ňom však zví?azil súcit a pristúpil bližšie s otázkou, kedy sa mu to stalo.
„Nepýtaj sa tak sprosto a pomôž mi vytiahnu? čongy spod tej prašivej skaly!“, znela jeho odpoveď.
Keď to chlapec začul, zastal a nahnevane začal do príšery hádza? všetko, čo mu prišlo pod ruky. Škriatok sa vyhýbal v rámci možností jeho obmedzených pohybov a nahlas nadával.
„Takýmto tónom žiadaš o pomoc?!“, skríkol nahnevane Tento a namosúrene špúlil pery.
Začal sa hneva?, že tvor ktorý potrebuje súrne pomoc, by mal by? vďačný osudu, že mu priviedol záchranu až pod nos a nie rozkazova? ešte aj s nadávkami a takýmto tónom. Dokonca si povedal, že ho tam nechá a možno tým urobí dobrý skutok. Veď čože on vie, či nestretol zlého ducha alebo nebodaj diabla?! Tu ho však napadlo, čo ho učila starenka, ktorá ho vychovala. Vraj nemožno posudzova? človeka (i keď on, táto ko?uha nie je človek ale je to živý tvor, no dobre) podľa správania v čase neš?astia, lebo jeho city sú vtedy obnažené a rozum oslabený. Jeho myšlienky sú ako stádo oviec bez pastiera, rozutekané a svojvoľné. Pochopil, že musí ma? veľké bolesti a on sa ho tu takto sprosto vypytuje. A či je taký alebo onaký, zrovna je to tak ako s tými mátohami v ľudských hlavách. Nesmie dovoli?, aby sa mu tam nejaké usídlili, lebo potom človeka donútia, že sa skrz ne pozerá aj na ostatných ľudí. Vzchopil sa teda a hrubým drúkom, ktorý tam mal schovaný, odvalil mu kameň z dochrámaných nôh. Hneď sa na tvári stvora rozhostila úľava a na svojho záchrancu pozrel vďačným pohľadom plným mäkkej nehy. Chlapec by skoro nebol schopný uveri?, koľkú úľavu srdca je schopný prinies? dobrý skutok. Bol to však cit vypĺňajúci obe hrude na seba pozerajúcich postáv a dolina bola na chvíľu ožiarená teplým žltým svetlom. Kráľovná vôd sa vynorila z potoka a s plným pochopením veľkosti tejto chvíle zostala v nemej radosti stá? takto hodnú chvíľu. Potom sa znovu ponorila do zurčiacej domoviny krištáľovej vody a paprsky tejto chvíle roznášal po okolí už len vánok.
„Ďakujem ti za pomoc, chlapče, ale zdá sa, že chodi? už nebudem,“ povedal piadimužík hlasom tancujúcim medzi boles?ou a smútkom. „Nohy si vôbec necítim.“
Tento sa zohol k jeho nohám a opatrne mu po nich prešiel rukami. Pamätal si, čo robila v takýchto prípadoch Borguľa a zistil, že sa tu dá ešte pomôc?.
„Nezúfaj! Pomôžem ti. Alebo aspoň urobím všetko preto, aby si znova chodil,“ povedal chlapec a raneného potiahol k stromu, kde ho oprel o kmeň. „Najprv sa ale musíš dobre najes?.“
„Keď mi pomôžeš, prisahám na svoj život, že si môžeš vybra? niektorú z mojich troch čarovných vecí, ktoré mi zostali po predkoch, a ktoré si strážim na tajnom mieste ako oko v hlave,“ povedal a opierajúc sa ?ažko dýchal.
Malý samaritán siahol do bútľaviny starého duba, o ktorý bol škriatok opretý a vytiahol riadny kus údeného diviačieho stehna. Spoločne sa najedli, zapili vodou z potoka a Tento šiel do hory hľada? bylinky potrebné na nápravu skaličených hnátov. Vrátil sa až k večeru, lebo vraj jedna kvetina potrebná na liečenie je veľmi zriedkavá a dlho mu trvalo, kým ju našiel. Potom urobil liečivú mas?, ktorou týždeň škriatkovi natieral nohy. Po tejto kúre už mohol sám stá? a po dvoch – troch dňoch už aj sám chodi?. Ľahšie možno opísa? rozmanitos? sveta, ako rados?, ktorú mal vyliečený škriatok a vďaku, ktorá sa mu zrkadlila v očiach.
„No, je čas rozlúčky, ale neostane iba pri slovách, ktorými ti vyjadrujem svoje poďakovanie. Niečo som ti sľúbil a svoj sľub aj dodržím. Keď na mňa chvíľu počkáš, donesiem ti sľúbené čarovné predmety, z ktorých si jeden za odmenu môžeš vybra?. Hneď som naspä?.“ Ako to dopovedal, hneď zmizol v temnote hory a nezostal po ňom ani tieň.
Chlapec nevedel, či má vôbec význam čaka?, no doteraz nemal dôvod, aby divému mužovi neveril. A tiež bol zvedavý na haraburdy, ktoré mu sem nazvláka. Ešte ani nedokončil úvahy o dôveryhodnosti svojho bývalého pacienta, keď sa tu rozhrnú konáre a pred ním sa objaví starý známy s tromi podivnými darmi. Porozkladal ich pred neho na zem a začal hovori? o každom z nich, čo to je a na čo slúži.
„Predtým ale, než sa rozhodneš, poriadne počúvaj, čo ti hovorím a dobre si rozmysli, ktorý z predmetov si vyberieš, lebo potom už meni? svoju voľbu nie je možné. Tak dávaj dobrý pozor a počúvaj srdcom.“ Otočil sa pre prvú vec.
Najprv zdvihol zo zeme hrdzavý meč a povedal: „Tento meč ?a ochráni pred každým nebezpečenstvom a nepriateľom. Ak ho máš v rukách, nik ?a nemôže zmárni?. Dovoľ však, aby som ti pripomenul, že každá minca má dve strany. Úskalím tohto meča je nebezpečenstvo, že sa opiješ vlastnou mocou a ako každý opilec, ani ty nebudeš viac rozoznáva?, čo ti je dovolené ako človeku a čo si berieš násilím. Každý opilec však raz vytriezvie a účtovanie na konci tvojich dní bude pre teba o to väčšou prehrou, o čo väčšiu moc tohto meča si v rukách cítil. Je to dar, ktorý ti najmenej odporúčam.“ Dopovedal a odložil nástroj skazy nabok.
„Tento predmet,“ povedal zodvihnúc zo zeme starý vyšúchaný kabát, „ti umožní zakaždým, keď si ho oblečieš sta? sa neviditeľným. Je tu ale tiež nebezpečenstvo, že jeho častým obliekaním sa nestratíš len očiam okolitého sveta, ale aj sám sebe. Vedomie, že ?a ľudia nevidia ?a bude nabáda? na veci, ktoré by si možno nerobil. Nič však nie je skryté pred tebou samotným, tvojim vlastným svedomím. Potom sa môže sta?, že aj keď sa znovu nájdeš, bude potreba premnohých síl, aby si napravil, čo si pokazil počas tvojej neviditeľnosti.“
Zohol sa, odložil kabát k hrdzavému meču a siahol po poslednej veci, ktorá ležala na zemi a bola najmenšia. Bola to píš?alka, trochu zvláštneho, zahnutého tvaru a k nej podal piadimužík takéto vysvetlenie: „Táto píš?alka je nástroj, ktorý chytá do slučky city a ľudí uvádza do stavu čírej radosti. Budeš na nej hra? a každého, kto bude poču? hru tohto nástroja zavedieš do rajských záhrad blaženosti, takže ti budú všetci leža? pri nohách. Budú ?a prosi?, aby si im hral vo dne v noci, zasypú ?a pokladmi a ženy ?a budú všemožne láka? do svojich náručí. Má to však jeden háčik. City, ktorými boli ovládaní poslucháči tvojej hudby sa stanú tvojim majetkom. Sám spoznáš rozmanitos? myslí, veľkého divadla, odohrávajúceho sa v hlave každého človeka zvláš? a budeš pri tom prežíva? najrozmanitejšie radosti a muky. Ak sa necháš strhnú? prúdom ilúzií ľudských predstáv, ktoré sa na teba budú lepi? ako klince na magnet, staneš sa obe?ou negatívnej stránky tejto píš?aly. Ak však dokážeš pochopi? mystérium života ako pozorujúci lovec svoju koris?, vtedy ti tento nástroj otvorí brány večnosti a ty nebudeš viac trpie?. Tento predmet má jedinečnú a neprekonateľnú hodnotu v porovnaní s dvoma predchádzajúcimi. Dobre zváž, čo si vyberieš, aby si raz neoľutoval.“
,Keby som mal meč, rozmýšľal Tento, ,mohol by som pomsti? smr? môjho otca a mojej
matky. Ponaprával by som všetky krivdy sveta a nikto by už netrpel svojvoľnými rozmarmi
pánov vŕšiacich sa na bedároch. Keby som si však zobral za odmenu kabát, mohol by som ne-
pozorovane vojs? do každého príbytku, zúčastni? sa každého sprisahania a pozorova? dievky
pri kúpeli. Len táto píš?alka mi bude asi na nič. Veď čože je ma po nejakých mátohách v ľud-
ských hlavách, ktoré sa mi ešte k tomu pri hre natlačia všetky do gebule?! Hlavne, že nejaký
galgan bude v záhradách raja nasáva? nektár večnosti. Takéto úvahy sa niesli jeho hlavou a
rozhodoval sa už vlastne len medzi mečom a kabátom, nedbajúc na upozornenia škriatka.
„Tak čo?“ spýtal sa s pobavením na chlapca pozerajúci lesný muž a zvláštne sa pritom
usmieval. „Vybral si si?“
„Vybral,“ vyhŕkol Tento a podišiel k trom predmetom. „Vezmem si ... píš?alku!“
Len čo to dopovedal, najprv zostal vyjavený stá?, čo to vyparatil a potom začal prosi?,
aby si mohol vybra? ešte raz.
„Pozrimeže vtáčika! Veď si dobre vedel, že tvoja voľba je neodvolateľná. Čo teraz
kľučkuješ ako zajac pred chrtom? Šibe ti?“ Škriatok sa zohol a hodil mu k nohám nechcenú
píš?alku.
„Vôbec neviem, prečo som to povedal. Chcel som si zobra? meč alebo aspoň kabát. Ale
sám tomu nerozumiem. Jazyk si povedal, čo chcel...“ Smutne zostal stá? pred darcom a neve-
riacky sa pozeral do neznáma za premrhanou príležitos?ou na lepší život a ani nezbadal, kedy
lesný mužík zmizol nevedno kam. Bez rozlúčky. Pri nohách mu ležala píš?alka, ktorú by naj-
radšej bol rozdupal. No predsa ju len zobral do rúk a pobral sa z lesa naspä? do mesta. Nechcený nástroj si vopchal za opasok tak, aby mu pri chôdzi do strmej stráne nezavadzal.

Červenkasté svetlo zapadajúceho slnka halilo múry kráľovského hlavného mesta do teplého kabáta mieru prichádzajúceho večera. Kramári balili svoj tovar a nakladali ho na vozy, taligy a káry alebo len tak v batohoch ho prevesili na chrbty koňov a mulíc. Pomalým krokom sa poberali každý svojim smerom - domov, k rodinám.
My si však bližšie všimneme neveľkú postavu pohybujúcu sa v zmäti tiel, hlasov a pachov. Kráča pomalým krokom vyhýbajúc sa ostatným chodcom, s hlavou mierne sklonenou, na pleci držiac zodratý, tisíckrát obšitý batoh z nahrubo opracovaného plátna. Na konci ulice sa prediera cez zástup pohybujúcich sa ľudí a mizne vo vysokej bráne schádzajúc po vyšúchanom kamennom schodisku do podzemnej koniarne, ktorá slúži dnes ako hostinec. Na stenách horia zo dve fakle a osvetľujú kostrbaté steny priestrannej chodby. Návštevník zišiel až dolu a porozhliadal sa po postupne sa zapĺňajúcej sále. Bola tu podivná zmes všetkých typov mestských povaľačov, posedávajúcich a políhavajúcich kdekade na laviciach i udupanej zemi. V kútoch bola za týmto účelom nahádzaná slama, aby sa mohli opilci vyspa?. Keďže všetky stoly boli už obsadené, zamieril práve tam. Sadol si skrížiac nohy pod seba do teplej slamy, ktorá však predsa len už dos? smrdela potuchlinou a čpavkom. Koniec koncov presne tak ako celá krčma, v ktorej sa miešali ešte aj dym s potom a výparmi zo špinavej kuchyne. Náš návštevník však nebol v takomto zariadení prvýkrát a na podobnú atmosféru si už navykol a, kto vie, možno mu bola aj milá, ako iným ľuďom vôňa vysmážaných šišiek v teplom ovzduší rodinného krbu. Batoh si položil vedľa seba a začal sa v ňom kutra?. Po chvíli z neho vybral starú ohŕkanú fajku-zapekačku a sústredene ju začal napcháva? zmesou voňavého orientálneho tabaku. Celkový vzhľad tohto človeka napovedal, že pochodil veľa krajov a pozakusoval dobrého i zlého. Črty tváre prezrádzali len toľko, že už nie je najmladší, o čom svedčili aj kde-tu prešedivelé vlasy. Bol navýsos? spokojný so sebou aj so životom a v očiach mu sídlil neotrasiteľný plameň živého záujmu o každý atóm tohto slzavého údolia, ktorému sa ľudia naučili hovori? svet. Svet, v ktorom vyhasol svit a v ktorom niet svätých. To už sme si dovolili nahliadnu? do mysle pofajčievajúceho pútnika, rozjímajúceho o veciach života a smrti, jeho obľúbených témach. Keby aj vedel o záujme čitateľa o jeho osobu, vôbec by sa ho to nedotklo a ani na chvíľu by nevyliezol zo svojho útočiska nehybného mieru. Vypúš?al nad hlavu oblaky dymu a nezúčastnene pozoroval vyhrocujúcu sa hádku v skupinke opilcov. Netrvalo dlho a začali pada? aj prvé rany päs?ou, prekacova? sa lavice i stoly a keď jeden z nich vytasil zo sáry zakálací nôž, dlhý ako predlaktie dospelého chlapa, náš hrdina siahol do batoha po druhý krát a vybral z neho starú obúchanú zodratú píš?alku. Priložil si ju na vysušené pery, nadýchol sa, prižmúril obe oči a začal hra?. Zurvalci sa zrazu prestali bi?, zostali stá? ako prikovaní, na tvári sa im zjavil dovtedy nevídaný výraz bezbrehej nehy a pokoja a rovnaká vec sa stala aj s ostatnými krčmovými povaľačmi, dovtedy vyrevujúcimi a zbliakajúcimi opilecké pesničky. Keď pútnik dohral, postupne sa začalo všetko dostáva? do starých koľají, no do bitky sa aspoň pre túto chvíľu nechytal už nikto. Žiaden z týchto stratených duší netušil, čo sa s nimi dialo, len cítili, že to bolo niečo, čo ešte nezažili a chceli by to ma? zakaždým, keď sa im zachce. Takto jasne však neboli schopní rozmýšľa?, tak teda aspoň začali znovu pi?.
My však už vieme, kto je ten neznámy pútnik. Nie je to nik iný, ako náš starý známy Tento, s ktorým sme sa pred dávnym časom rozlúčili. Stratili sme ho z očí v momente, keď odchádzal s nechceným darom preč z hory. Odvtedy Slnko zodralo mnoho párov zlatých črievic, v ktorých si s?a gazda vykračuje dennodenne po oblohe a kontroluje, ako sa darí tým, ktorým dáva život a Mesiac, žiarlivý manžel pani Noci, nespočetne krát postriebril jej čierny pláš?, spoločne so svojou hviezdnou suitou. Z malého chlapca sa stal muž, dnes už dýchajúci starobe na chrbát. Aké osudy ho stíhali za celý život, keď sme ho nevideli a ani len chýru o ňom neznali? Ak by sme jeho príbehmi naplnili mestskú studňu, a že je veru hlboká, ešte aj deti našich detí by z nej vy?ahovali deň po dni nové a nové, veselé i smutné chvíle, z ktorých je upletený osud človeka, však nie obyčajného. Vec, ktorá mu mala by? len na oštaru, mu veru poslúžila presne tak, ako bol škriatok predpokladal. Píš?alka mu v rukách, hladená jeho dychom, vyhrávala vo dne v noci. Bohatí aj chudobní, zdraví aj chorí, dobrí aj zlí cez jej moc spoznávali to, čo mali dávno pozna? cez svoje srdcia a v zástupoch chodili za hráčom, ktorý im zato videl až na dno duší. To, čo videl v ľuďoch ho ani trocha netešilo a najprv bol otrasený až od základov. Chcel prekliatu píš?alu zahodi?, rozdupa?, spáli?, no nevedel ani sám, prečo nenašiel silu to urobi?. Všetky dobré i zlé myšlienky, city a vlastnosti ľudí, ktorým hral, bodali ho sprvu ako žeravé kopije, pretože vplyvom svojej nevedomosti ich prijímal za svoje vlastné. Časom však začal chápa?, že sú to len mátohy, o ktorých hovorila stará Borguľa a sú vo vnútri prázdne, bez života. Sú ako tiene na pozadí vedomia, ktoré existujú len vďaka našej pozornosti. Touto osvetľujeme sklony neustále sa pohráva? s chimérnymi tvarmi, ktorým dávame mená a nakoniec sa postavíme do centra tohto tanca ilúzií, aby sme dobrovoľne trpeli a podliehali vlastnej sebaľútosti a sebaklamu. Silu, akú získal z tejto malej píš?alky mu nemohol nik vzia? a jeho základ vedomia sa stal taký pevný, že ním nemohlo otrias? nič na svete. A tak sa stalo, že aj v čase, keď na píš?ale nehral, ľudia, samozrejme len tí, ktorí boli na také niečo pripravení, začali vyhľadáva? jeho spoločnos? a načúvajúc srdcom, tak ako im radil, dochádzali k poznaniu, že sami sú kľúčom k vlastnej spáse. Postretal mnoho ľudí, no najradšej by sa bol ešte raz stretnú? s lesným mužom, ktorý túto jeho pú? vlastne začal. A chcel sa mu hlavne poďakova?. Dnes sa vyspí v meste a zajtra pôjde do hory, i keď v ňom vládli hlboké pochybnosti o tom, či to ešte vôbec po toľkých rokoch má zmysel. Vnímal to však ako dlh osudu a tak posilnený intuíciou – nekonečne jemnou a krehkou nitkou odvíjajúcou sa z klbka prítomnej skutočnosti, ktorá je plodom najväčšej pokory ľudského intelektu, dobrovoľne sa vzdávajúceho vlády rozumu, veril, že sa so svojim darcom stretne. Ako prichádzalo ráno, toto presvedčenie bolo stále silnejšie.
Nohy mal celé mokré od rannej rosy, ako kráčal horou ponorenou do šera. Keď prišiel do doliny, v ktorej sa staral o raneného neboráka, spoza kopca sa práve vynoril kúsok ružového slnka, ktorý zalial čas? doliny mäkkým, upokojujúcim svetlom. Podišiel pod košatý dub, oveľa väčší ako si ho pamätal a vy?ahujúc píš?alku, sadol si do š?avnatej trávy. Melódia zapĺňajúca údolie vibrovala v hrudi ešte predtým, ako dych vyšiel von z pľúc. Točila sa po strieborných kvapkách rosy, skákala po listoch stromu ožiarených stále zlatistejším svetlom a snúbila sa s čerstvými závanmi vánku. Oznamovala celému svetu – tu, v tomto srdci vyklíčilo semienko drobnejšie ako iné, najdrobnejšie semienko na svete – láska. A či takáto pieseň môže necha? ľahostajného toho, komu je určená? Škriatok pochopil, koho hľadá akord blúdiaci po lese a vynoriac sa spoza stromov zostal stá? pred tvorcom tejto vzácnej harmónie, ktorý mal pri tom zatvorené oči, takže očakávaného návštevníka ani nezbadal. Až keď si lesný tvor sadol vedľa neho, otvoril oči a so žiariacim pohľadom kývol mu na znak najvyššej vďaky.
„Vitaj, lekár lesných škriatkov,“ prihovoril sa piadimužík ako prvý. „Len si všimni, o koľko zhrubol tento strom odvtedy, čo sme sa videli naposledy a čo si si vybral zrovna ten najhorší dar.“
Tento na neho pozrel, usmial sa pod fúz a povedal: „Dobre si pamätám na tvoje slová, ktorými si mi opísal prednosti a úskalia ponúkaných vecí. Dnes pribudlo na kmeni tohto duba zo pä?desiat letokruhov a dávam ti plne za pravdu. Cesta meča vedie proti sebe samému, lebo kliesni cestu pýche, vyrastajúcej na hnoji svetskej slávy. Na druhej strane možnos? vkĺznu? do všetkých tajomstiev sveta nespozorovaný a získava? vedomosti o veciach, ktoré nie sú určené pre teba, je ako hromadi? nad hlavou kamene. Jediný osoh z toho pre teba bude ten, že ?a v jednej chvíli zasypú a ty sa už nikdy nenájdeš. Môj výber bol tvojou zásluhou. Aj keď neviem ako si to urobil, že som si vybral zrovna píš?alku, dnes ti musím poďakova? a zároveň da? plne za pravdu. Jediný spôsob, ktorým je možné oddeli? zrno od pliev, je poctivo si uvedomi? všetky obsahy svojho vedomia a nebezpečenstvá číhajúce na nepripraveného a nepoučeného človeka, ovplyvňovaného víchrom vášní, žijúceho vo falošnej predstave o sebe samom.“
„Vidím, že miesto, z ktorého hovoríš je tým najpevnejším hradom, aký môže človek postavi? na svoju ochranu. Aj keď dlho trvá zvážanie kameňa a stavba je to naj?ažšie čo ?a môže v živote stretnú?, mal si š?astie na zdatných pomocníkov – tóny tejto píš?alky. Napriek obrovskej chudobe, ktorá sa usídlila v ľuďoch, pri jej pozornom rozpoznaní pomaličky k tebe prichádza bohatstvo nezmernej hĺbky,“ povedal piadimužík zahľadený kdesi do diaľky.
„Takto filozoficky som nezačínal. Hral som na píš?alke zo zvedavosti. Zaujímalo ma, čo sa skrýva v srdciach ľudí, ktorí ma obklopovali, ktorých som stretával, s ktorými som sedával za jedným stolom. Oni vedeli len toľko, že zažívali niečo, čo predtým nepoznali a nevedeli sa toho nasýti?. Preto vyhľadávali moju spoločnos?, prosili ma, aby som im, ako hovorili, uľahčil na duši a zahral. Boli to bedári, žobráci, kupci, vojaci a predajné ženy, ale aj ministri a panovníci. Píš?alu mi aj ukradli, no vzápätí ma znovu vyhľadali a vrátili ju, lebo keď hral niekto iný nefungovalo to.“
„Bol to osobný dar,“ povedal škriatok.
„Časom som to pochopil. Prvé, čo ma píš?ala naučila bolo, že mám rozlišova? medzi zdaním, ktoré človek o sebe navonok vyvoláva v očiach prizerajúcich sa a jeho vnútre, ktoré chránil viac ako najdivokejšie šelmy pod tisícimi zámkami. Bol podobný domu s mŕtvolou. Mŕtvola neznesiteľne smrdela, no on iba zdobil dom girlandami a oblieval koberce drahými voňavkami, namiesto toho, aby zišiel do vlastnej temnej pivnice a odstránil zdroj zápachu. Na svoje ospravedlnenie nadával a klial, že mu ten smrad preniká do domu zvonka. Pravda bola však taká, že ulicu otravoval smradom on sám.
Ľudia, ktorí v sebe takéto mŕtvoly nosili, boli napospol ctihodní občania. Boli to masky, maškary, z ktorých sa mi vždy robilo zle a tým som hrával veľmi nerád. Brali ma však, tak ako boli koniec koncov zvyknutí pristupova? ku všetkému, ako svoj majetok – nástroj, ktorý použili vždy, keď sa chceli cíti? dobre. Ostatní ľudia – spodné vrstvy tejto zhýralej spoločnosti – boli čistejší, vnútorne čistejší, ako tamtí nafúkaní pajáci. Mnohokrát, a to je tiež pre mňa dôležité, ma obdarovali prirodzeným dobrom a milotou, nezhodujúcou sa s ich vonkajškom, pretože od malička boli nútení nasadi? si kvôli prežitiu v najspodnejších a najtemnejších poschodiach spoločnosti tesáky a skrýva? sa za maskou nepreniknuteľného chladu. Tí z nich, ktorí načreli až na dno mora žiaľu, kynožení biedou, chorobami a neznesiteľnými životnými pomermi, bez vyhliadky na lepší zajtrajšok, boli utopení v ľahostajnej odovzdanosti voči ranám osudu. Niekedy som z nich cítil akúsi inú kvalitu tejto rezignácie. Čosi, čo možno prirovna? vzdialenému lampášu, ktorý uvidí človek blúdiaci v hlbokej hore na konci síl, keď už stratil aj poslednú nádej na návrat medzi svojich blízkych. Týmto ojedinelým zábleskom som býval z času na čas odmenený a znamenal prielom v mojom vnútri, pochopiac, čo je to pokora a kde ju človek môže nájs?. Odvtedy som mal pevný bod, na ktorý som sa postavil vždy, keď som začal hra?. Časom som si ho vedel vyvola? samovoľne a vtedy pre mňa začalo dobrodružstvo, o akom som ani nechyroval. Rád by som však, pokým budem pokračova?, spomenul jedno veľmi vzácne stretnutie.
Nič, žiadne okolnosti okolo tohto stretnutia nie sú dôležité, samozrejme, okrem človeka samotného. Raz, idúcky horou pri púti do ďalšieho mesta, som pod skalným previsom zbadal človeka, ktorý len tak sedel polonahý na skrížených nohách a pozeral ... akoby všade a nikde. Nemohol som sa ubráni? dojmu, že okolie jeho „príbytku“ bolo neuveriteľne živé, akoby v ňom prúdil život vo svojej koncentrovanej podobe. Priblížil som sa k nemu s počudovaním, že napriek jesennému sychravému počasiu si tu len tak sedí iba v akejsi plátenej halene a mňa si ani nevšimne. Skúsil som sa mu prihovori?, no z jeho strany som sa nedočkal žiadnej reakcie. Pomyslel som si, že ma ignoruje a jediné, čo ma napadlo bolo – vliez? do neho. A tak som začal hra?... To, na čo som bol zvyknutý sa vonkoncom nekonalo. Namiesto útokov celého arzenálu mentálnych vnemov sa na mňa ľahučko, ako oblak z raja, znieslo poznanie „to je ono – to si ty“, číre ako najčistejší krištáľ, neotrasiteľné vedomie svojej vlastnej prapodstaty, ktoré sa pozvoľna začalo ľahučkou vibráciou v okolí srdca, pokračovalo v každej jednej bunke, aby skončilo ako vibrujúci priestor bez hraníc, priestor nekonečnej blaženosti. Neviem, koľko tento stav trval, no keď som sa znovu začal vníma? vo svojej podobe, muž (bol to sivovlasý starec s bradou) na mňa hľadel dobromyseľným pohľadom. Tento zážitok a rozhovor, ktorý nasledoval, mi od základov zmenil život.“
„Dôvod, pre ktorý si tohto muža stretol, matne chápem. Nemohol si u neho zosta? ?“ spýtal sa lesný muž, skúmavo mu pozrúc do očí.
„Starec ma poslal preč s tým, že nepotrebuje barlu ten, kto môže sám chodi?. Vraj záblesk toho, čo som zažíval pri ňom, mám v sebe a píš?alka samotná mi ho už niekoľko krát pomohla objavi?, aj keď doteraz len ako projekciu mysle iných. Viac mi nepovedal a ja som sa pobral preč. Čas mi priniesol pochopenie, keď som zamestnával intelekt osvetľovaním pamäte, uchovávajúcej ten veľkolepý zážitok. Spomienka na vnútornú hĺbku odovzdanosti osudu niektorých ľudí, ktorí počúvali moju hru, mi pošepkala odpoveď a tento stav mysle som mohol nazva? len pokorou. Vedomie vlastnej bezvýznamnosti a úbohosti pred rozmanitos?ou sveta maľovaného silou zjednocujúcou všetky protiklady, mi dávalo istotu, že sa nemožno pozera? na jednotlivé sklíčka mozaiky, ak chcem pochopi? celý obraz. Jednotlivé tóny sú nič, no dohromady dávajú veľkolepú harmóniu. A žiaden z tónov nemôže poveda?, že je dôležitejší, ako iný. Takže to maličké tušenie svetla, ukrývajúceho sa v hlbinách odpadkov mysle, ktoré sú neustále v pohybe, predstavované v rôznych farbách, bolo územím, na ktorom som začal budova? svoj palác bytia. Tam som čerpal dennodenne silu a časom sa svetlo začalo rozrasta?, rozširova?, zjasňova?, až sa stalo čírym a rozpúš?alo všetky emócie myslí ľudí, počúvajúcich moju hru. Žiaden obsah mysle sa ma už ani nedotkol. Bol som v posvätnom kruhu, sústredený v jasnom svetle, ktoré sa stalo generátorom energie získavanej odzbrojovaním vysielaných projekcií od nánosov temnoty. S tým vo mne začalo rás? poznanie o vnútornej podstate sveta, ktorý ak vnímame, čaká len na to, že ho začneme vidie? práve týmto spôsobom. Potom všetky emócie – hnev, nenávis?, závis?, túžba, žiarlivos?, pýcha a iné - sa postupne utopia v studni poznania. Dnes už som pochopil zmysel prirovnania chôdze a barly a tak ti chcem vráti? tvoj vzácny dar, aby si ho mohol, podľa vlastného uváženia, odovzda? ďalšiemu človeku, ktorý bude hoden na ňom hra? a zbavova? ľudí múk vnútorných obrazov, ktorými sú vláčení po planinách bolestnej existencie.“
„Porozumel som tomu, čo mi hovoríš, a preto vyhoviem tvojej prosbe,“ vstávajúc odvetil lesný mužík. „Do sŕdc tých, ktorí počuli tvoju hru, bez ohľadu na to, či to boli veľmoži alebo bedári, si zasial semienko túžby po pravom zdroji š?astia a je teraz len na nich, ako využijú šancu, ktorá sa im v živote ponúka. Ak budú naďalej presvedčení, že zážitok kúzla blaženosti a š?astia bol spôsobený iba samotnou píš?alou, nič nepochopili. No snáď aspoň niekoľko z nich, ktorí už dovtedy boli pripravení pátra? vo vlastnom srdci, pochopia, že oni sami sú zdrojom svojho š?astia. Zapália svetlo túžby po slobode a všetky prekážky vo forme temných myšlienok sa budú za ním hna? ako hmyz v noci za lampou. Budú veľmi dobre viditeľné a tento pocit, veď to poznáš, bude zdrojom nevýslovného smútku. No tak ako hmyz nachádza smr? v plameňoch sviečky, aj ony zahynú a nebudú viac bráni? čistej duši, aby sa dennodenne kúpala v zdroji svojej vlastnej existencie. Teraz si zrelý nosi? aj meč a oblieka? si kabát, ktorý ?a urobí neviditeľným, lebo vlastným životom si dokázal, že si prišiel na koniec cesty a dostal si do ruky kľúč, ktorým môžeš kedykoľvek otvori? brány raja, takže je záruka, že tieto veci nezneužiješ v neprospech ostatných ľudí a vlastne aj svoj, ale budeš ich užíva? s mierou, v prospech spravodlivosti. Prijímaš ich?“
„Ďakujem. Napriek ich obrovskej sile ovplyvňova? beh sveta a usmerňova? udalosti premietajúce sa na veľkolepom plátne života, nestojím dnes o takéto výsady a necítim sa by? povolaný mieša? sa do nich. Po celý život som bol nútený používa? oveľa ostrejší meč, ako je najostrejší meč z tej najlepšej ocele – meč vlastnej pozornosti, meč rozlišovania. A kabát? Kto sa vie spravi? menším ako zrnko prachu, tomu je takýto kabát úplne zbytočný. Nechaj si teda tieto veci a ak ich budeš môc? niekedy ponúknu? inému človeku, verím, že sa mu nestanú nástrojom skazy.“
Na chvíľu sa odmlčal a hlboko sa zadíval piadimužíkovi do očí. Ten pochopil, že sa blíži čas rozlúčky. Zdvihol na pozdrav pravú nohu, tak ako to majú lesní škriatkovia vo zvyku a pä?krát ňou zatočil, čo bol znak mimoriadnej priazne, lebo škriatkovia nič nerobia viac, ako pä?krát. Vraj načo? Tento to pochopil, kľakol si na kolená, aby mal hlavu v úrovni škriatka a rozlúčil sa s ním opretím čela o čelo. Potom privrel oči, aby si tento okamih čo najhlbšie vštepil do pamäte a keď ich otvoril, škriatka už nebolo. Postavil sa a odišiel nevedno kam. Isté však je, že rozdával po svete to, čo plnými priehrštiami načieral vo vlastnom srdci, aby tak aj bez píš?alky rozdával medzi ľuďmi lásku.