Kedysi dávno žili v jednej dedine otec, matka a syn. Na živobytie si zarábali predajom dreva. Jednoho dňa hovorí chalupník svojej žene: "Máme len jedného syna. Mám ho tak rád ako svoje srdce, keby ho nebolo, zomrel by som."
"Milujem nášho syna rovnako tak. Je ako moje vlastné oči. Bez nich by som bola slepá," pritakala mu žena. Od tej doby nepovedali synovi inak ako Srdce-oči.
Keď Srdce-oči trochu narástol, začal otec rozmýšľať. čo s ním. "Myslím, že náš syn je celkom múdry, mali by sme ho poslať do školy. Nech sa učí. Čoskoro mu bude osem rokov, tak je najvyšší čas, aby začal študovať. Možno sa mu potom pošťastí nájsť dobrú prácu a my budeme môcť žiť pohodlne a bez námahy."
Rodičia boli chudobní a peniaze na školu nemali. Rozhodli sa preto nechať sa najať a pracovať pre cudzích, bohatších ľudí. Otec aj matka tvrdo dreli a skoro mohli poslať Srdce-očiho do školy. Škola bola ďaleko od dediny, kde žili, a tak od tej doby vídali svojho syna iba dvakrát do roka. Chlapec sa pilne učil a učitelia ho chválili. Tak to šlo rok čo rok, až do tej doby, kedy Srdce-oči dokončil školu. Dostal dobrú prácu v meste a presťahoval k sebe svojich starých rodičov. Starčekovia boli celí vyslabnutí tou dlhoročnou lopotou a tešili sa, že sa konečne dočkajú lepšieho života.
Za nejakú dobu sa Srdce-oči oženil s krásnou Taši Dolmou a zanedlho sa im narodil syn Taši. Roky plynuli a Srdce-očiho stará matka zomrela. Od tej doby rozhodovala v domácnosti Taši Dolma. Začala byť zlá na starého svokra a zle sa o neho starala. Srdce-oči žene jej chovanie k otcovi nevyčítal.
Dedka nevestino zachádzanie a synova ľahostajnosť veľmi trápili, ale bol trpezlivý a nesťažoval sa. Tak sa jedného dňa stalo, že Taši Dolma zavrela starčeka do studenej pivnice a nedávala mu jesť nič iné ako suchý chleba. Bezzubý dedko nemohol tvrdý chleba hrýzť a bol by zomrel hladom, keby mu malý Taši potajomky nenosil iné jedlo. Keď raz zlá matka pristihla Tašiho, ako nesie do pivnice jedlo, nahnevala sa a zbila ho. Starý otec potom trpel hladom a vyslabnutý v studenej pivnici čoskoro ochorel. Nakoniec sa rozhodol, že sa pokusí z pivnice utiecť a začne žobrať o jedlo na ulici. Bol však tak zoslabnutý, že sa nemohol ani pohnúť. Potreboval lieky, ale Taši Dolma mu žiadne nedala.
Keď sa Srdce-oči jedného dňa vrátil domov, Taši Dolma mu hovorí: "Tvoj otec čoskoro umrie. Už tu nemôže dlhšie zostať, pretože keby zomrie tu, náš dom by sa tým znesvätil a znečistil. Zajtra pôjdeš a odneseš starca do hôr. Tam ho necháš v jaskyni, nech si tam zomrie. Už som ti nachystala kôš, v ktorom ho tam odnesieš."
Srdce-očiho slová jeho ženy veľmi rozosmutnili, ale nechcel jej odporovať.
Druhého dňa uložil otca do koša a ten si dal na chrbát. Vzal ešte vodu a nejaké jedlo a vypravil sa do hôr. Tam posadil starčeka do jaskyne a vedľa neho položil jedlo, ktoré priniesol. Bolo mu otca ľúto. Keď sa vrátil domov, chcel prútený kôš zahodiť, ale jeho malý synček ho zadržal: "Otec, nevyhadzuj ten kôš. Ja ho schovám, a keď budeš starý, tiež ťa v ňom odnesiem do jaskyne. Za to, že si sa o mňa celý život tak dobre staral."
Srdce-očimu bolo, ako by mu niekto náhle zasadil ranu. Spamätal sa a spomenul si, ako veľmi ho milovali jeho rodičia. Hneď sa rozbehol naspäť do tej jaskyne, kde nechal svojho otca, ale bolo neskoro. Starček medzitým zomrel od hladu, smädu a choroby.
--
prebraté z knižky: Tibetské rozprávky z oblasti Amdo