STE ODOLNÍ VOČI KOMPLIMENTOM?
Report z 3. ročníka festivalu dokumentárnych filmov DOCsk

…Ja nie. Preto som sa už niekoľko mesiacov tešila na festival dokumentárnych filmov DOCsk v Košiciach, ktorý lákal k návšteve svojho 3. ročníka mediálnou stratégiou založenou na komplimentoch: máš pekné oči, páčiš sa mi, máš pekné nohy, pekne voniaš, máš dobrý zadok….si sexi!



Naletela som. A ako to dopadlo? Počas celého festivalu som sa nedostala k informácii, kde sa nachádzajú najbližšie kúpele a nepodarilo sa mi vypátrať ani žiadne iné oddychové aktivity, okrem krčmy vo dvore, kde sa dal na veľkej plazme v spoločnosti košických fanúšikov sledovať hokej. Aj tam som si však musela nápoje hradiť z vlastného vrecka. Nebola som pozvaná ani na jediný koktejl či recepciu, čo spôsobilo, že sa som sa nestretla so žiadnym z dôležitých hostí a osobností filmového priemyslu. Ubytovali ma na nejakej periférii. Nie som si istá, kde presne to bolo, ale do centra sa odtiaľ cestovalo trolejbusom a na stene susednej budovy bol nápis Luník IX. Naspäť z Košíc som musela cestovať v malom aute s takou tou bývalou herečkou, čo ju vídať s Marekom Šulíkom a s jej strihačom. Na zadnom sedadle a iba do Nitry. Pýtate sa, čo som si počala v Nitre? Vypátrala som autobus, ktorý ma síce doviezol do Bratislavy, ale bolo v ňom asi 40 stupňov a vodič, ktorý mi nezastavil, aby som sa mohla vycikať. Konečne milovaná Bratislava! Hneď v prvej ázijskej reštaurácii som si objednala all you can eat za 6,50 – taká som bola vyhladovaná. Naúčtovali mi aj 2 porcie sushi. Bezpochyby pozdrav z východu. Jediné, čo môžem po tejto otrasnej festivalovej skúsenosti odkázať organizátorom či potenciálnym návštevníkom je: ” Smrť dokumentárnemu filmu!”


Na ceste s Janou Bučkou a strihačom Kubom Fišerom vo festivalových tričkách.

ALE NIEee. To všetko, čo som vyššie opísala považujem v skutočnosti za pozitíva. DOCsk je typ podujatia, aké mám najradšej. Jedným slovom: neokázalé. V rozpore s PR, ktoré “oblbuje”, na mieste sa vás nikto nesnaží omráčiť kaviarom, šampanským, a bezplatnými aktivitami, ktorá majú s filmom pramálo spoločného.

“Ale čo ak aj realita klame. Čo ak naše pekné oči tiež klamú a všetko je v skutočnosti trošku inak než to vnímame. Človek aby potom veril už len filmu,” píše sa v asi najkrajšom festivalovom katalógu, aký som kedy držala v rukách, ale ten už vy neuvidíte. Mali ste tam byť! Nálepiek s komplimentami som si odložila priehrštie, takže ak má niekto záujem, nech sa zastaví v redakcii (KC Dunaj). Katalóg mám však len jeden a nikomu ho nedám.

Hneď po absolvovaní dvoch blokov filmov za sebou – Paľo Bielik v kurátorskom výbere Petry Hanákovej (1) a experimentálne “dokumenty” podľa Andrey Slovákovej (2) mi zapadla skladačka kampane, vizuálu a programu do seba a musím povedať, že ma oslovila svojou vnútornou subtílnosťou.


Petra Hanákova a jej krásne modré slnečné okuliare. Chlapci z Ostrova Kormoránov sa nestačia diviť.

Tento rok sa zostavovatelia programu DOCsk sústredili na mockument – subžáner dokumentárneho filmu, ktorý sa zakladá na mystifikácii diváka. Sugestívne realistickou formou predkladá divákovi fiktívny obsah a núti ho tak do určitej miery vnímať film ako dokument.

Program festivalu bol pestrý a zaujímavý, ale nie prehustený, čo mi vyhovuje. Aspoň som sa nemusela stresovať zmätočným prebiehaním z kinosály do kinosály uprostred filmov alebo v príliš tesnom slede. V Košiciach som bohužiaľ mohla stráviť iba dva dni a okrem vyššie spomínaných 2 blokov filmov som si ešte pozrela americký Im Still Here, mystifikáciu o tom, ako sa Joaquin Phoenix rozhodol zanechať hereckú karieru a preraziť v hip-hope, jeden diel z projektu Konzervy času Martina Šulíka, ktorý sedem rokov pracoval na zozbieraní a prepise amatérskych filmov z celého Slovenska a snovo-filozofický experiment Andrey Slovákovej Oblaka. Z každého rožka troška a dohromady absolútne primeraná ochutnávka toho, čo všetko sa dá považovať za dokument alebo mockument, pričom to “alebo” zohráva v tomto kontexte dôležitú rolu. Ako ďaleko siaha manipulácia médií? “Myslíš, že je možné natočiť sa pravdivo?”, pýta sa napríklad Jana Bučka (3), autorka dokumentu s názvom Camino, ktorý bol tiež v programe.


Diváci v odraze okna košického kina Biograf.

Zlatým klincom je teaser k festivalu, ktorý je mockumentom-remakom známeho internetového memu, čo však asi málokomu dôjde a hlavne som ho videla po prvý krát až pred filmami počas festivalu. A tak sa postupne dostávam až k otázke, ktorú sa celý čas chystám položiť organizátorom. Pre koho ho nakrútili? Pre nás, asi 15 návštevníkov festivalu, ktorí sme tam už tak či tak boli a nemali sme kam uniknúť? Ak áno, tak som dojatá, že existujú mladí ľudia, ktorí investujú toľko energie do toho, aby niekoľko zasvätencov dorazilo na ich akciu a užili si luxus tejto zmysluplnej intelektuálnej hry.



Obávam sa však, že sa nemôžme až tak preceňovať. Máme síce pekné oči, ale nie len pre nás mal byť tento festival. Musíme niečo do budúceho roka vymyslieť, lebo ak bude s účasť taká mizerná ako tento rok, organizátori to vzdajú a my, elita, už nebudeme mať kam chodiť. Možno by sa oplatilo posunúť termín festivalu na skorší, kedy sa nekoná festival v Cannes, diplomovky a dizertačky (lebo nevidela som v kinosálach ani známe východniarske tváre filmovej vedy). Napísať na vysoké školy a primäť nejako tých študentov filmu, aby boli ochotní stráviť čas v kinosále. No a na nálepky a plagáty možno nejako jednoznačnejšie uviesť o aké podujatie ide, kde a kedy sa koná. Komplimenty evidentne nie sú dostatočná lopata. Čo tak:

“Máme pekné dokumenty. Ne…te na ne!”

EK

(1) O zdravie robotníka (Nástup, r. Paľo Bielik, 1942), Pod holým nebom (Nástup, Slofis, r. Paľo Bielik, 1942), Hlavátky ( Nástup, r. Paľo Bielik, 1943), Za slobodu ( r. Paľo Bielik, 1945), Na ostrove Kormoránov (Slofis, r. Paľo Bielik, 1946)

(2) Dážď (r.Joris Ivens, Holandsko, 1929), Voľný pád (r.Arthur Lipsett, Kanada, 1960), Oceán (r. Dietmar Brehm, Rakúsko, 2002-2008

(3) To je tá, čo ma viezla z Košíc do Nitry.