O bezlútostnosti a o prázdnote :: Something smarter than us is going to emerge

O bezlútostnosti a o prázdnote

Ako ludské bytosti, nedokážeme existovať bez konceptov, bez poznávania vzorcov v pradive sveta a bez pocitu, často iluzórneho, že vieme ako sa veci majú, ako to a to funguje a ako nadväzuje na niečo ďalšie, čo tak a tak funguje.
Ako čarodejom nám nič iné, než fungovanie bez konceptov neostáva. V začiatkoch možno zdrvujúce poznanie, čo relativizuje akékolvek koncepty. Zážitok prázdnoty, toho miesta, keď jeden koncept sa rozpadne a nový sa zatial ešte nevytvoril. Bežný človek má s touto prázdnotou väčšinou spojené dosť negatívne prežívanie jej a preto si ju automaticky naplňuje týmto negatívnom, keď sa tam objaví a tak sa z nej zdanlivo dostáva. Čarodej zprvoti tiež naplnený strachom v tomto mieste, neskôr ale objaví radosť, ktorou sa toto miesto dá naplniť tiež. Poznanie, že čímkolvek sa dá naplniť, a tak to zhmotniť, radostné je. Ostávanie v tejto bezkonceptovej prázdnote liečivé je, ak sa to tak zoberie. Akoby miestom to je, kde všetko funguje v nej, akýkolvek koncept do nej vložený, potvrdí sa skutočne. Prvotné stvorenie, tkanie v nej, z nej, ňou.

Bezlútostnosť ruka v ruke s ňou ide, sestry dve hlboké ony to sú. Je zaujímavé, ako je lútostnosť v našej spoločnosti braná ako niečo šlachetné či ludské. Nechávanie sa vnášať do rolí druhého človeka tým, že akceptujem jeho popis mojej pozície v našom vzťahu len preto, lebo mi je lúto povedať pravdu o tej pozícii mojej. Dovolujem tomu druhému tak zobrazovať ma ako príčinu jeho/jej duševného stavu, ako niekoho, od koho závisí jeho/jej vnútorné rozpoloženie. Ospravedlňuje sa to často tým, že ten druhý by to skutočne pravdivé neuniesol, neustál a preto ja sa vzdám mojej pozície preto, aby som ochránil toho druhého. A pritom často, naopak týmto postojom utvrdzujem toho druhého v jeho nezdravom postoji obete v tom zmysle, že niečo mimo neho môže spôsobiť jeho náladu či rozpoloženie, keď pritom jediný kto za to môže je on sám, či už si to zvolil vedome, alebo nevedome. Je možno smutné, že tento spoločensky uznávaný vzorec často skôr toho druhého udržuje v duševnej stagnácii a značí skôr o slabosti či strachu toho prvého, než o nejakých vysokých či hodnotných vlastnostiach toho, kto tak koná.
Argumentuje sa samozrejme, že mali sme pocit, že ten druhý by to neustál, alebo neuniesol. Je tomu ale naozaj skutočne tak, alebo z nás len prehovára náš strach a lutovanie stavu toho druhého?

Čarodej, udomácňuje sa v prebývaní v tejto prázdnote stále viac, zisťuje, že ona je ovela hlbšia či plnšia, než všetky bežné ludské pocity, že ona je prameňom či hĺbkou, z ktorej vyvstávajú akékolvek bežné rozpoloženia ludskej duše. Naštastie sa medzi konceptovosťou a prázdnotou dá naučiť lubovolne prepínať. Inak by sa svet čarodeja a svet ludí nenávratne oddelili a neboli by navzákom kompatibilné.
Ponára sa čarodej takto do sveta ludí a znova späť do prázdnoty a z prázdnoty späť tká do ludského sveta nové a priezračné, zázračné a tvorivé. Nanovo, kvalitnejšie, lebo práve toto miesto, prázdnota, nestvorené či neprejavené, nepopísatelno mystikov a svätcov, neuchopitelno filozofov a básnikov, hlbokých duší hlbina, hlbočina, každý to nazýva svojími menami. Niektorí to nazývajú boh, iní zase akaša alebo brahman. Táto prázdnota, ktorá akoby v sebe v neprejavenej forme obsahuje všetky tvary, je prameňom vedomia, je vedomie samo. To, o ktorom jediné čo sa dá povedať je to, že je. Práve toto miesto je zdrojom všetkej skutočnej inšpirácie a tvorivosti, to miesto medzi dvoma myšlienkami, hĺbka, ticho, prameň či rieka vedomia, tadial cesta ku Slobode vedie, amen..