Trepotavy plamen sviecky, jediné, co v miestnosti vidim, je miesto, na ktore sa sustredim.
Cez stare okenne ramy prudi do izby chladny vlhky vzduch, zo sychravej sydliskovej noci.
Myslienky su nepokojne a stale sa chveju v rytme previevaneho plamena.
Noc plynie. Mravenisko v hlave plynie s nou.
Nahly prudky zavan vetra zhasil plamen a s nim aj myslienky. Zostalo len ohlusujuce hromove ticho, len to, ono-jedine-co-nema-protiklad. Nekonecny vydych, ktory rozpustil vsetky dimenzie. Vona vosku vycarila jemny usmev.
Kazda otazka moze byt zodpovedana. Kto som? Hmm :), co by si chcel byt v 0-rozmernom priestore?
Hrudka vosku vteceneho do koberca stoji za 9 poklon.