uz davnejsie som tu pisala nieco o fenomene Land Grabbingu, teraz mi vysiel v novej Siedmej Generacii clanok na tuto temu, pastujem ho sem pre tych, co by sa chceli dozvediet trochu viac...



Land grabbing — nová vlna kolonialismu?

Rýchlosť, s akou dnes štáty a korporácie globálne skupujú a prenajímajú tisíce hektárov pôdy je taká závratná, že má tento jav už aj svoje pomenovanie — land grabbing.

Land grabbing (v preklade „zhŕňanie pôdy“) je fenoménom objavujúcim sa po potravinovej a finančnej kríze v rokoch 2007 a 2008. Nejde o klasické medzinárodné transakcie v poľnohospodárskom priemysle, keď napríklad americká spoločnosť investuje do produkcie sóje v Brazílii, ale o úsilie zmocniť sa samotnej úrodnej pôdy.
Skupované alebo prenajímané plochy pritom nie sú nijako malé — hovoríme o tisícoch hektárov. Celkový objem transakcií s pôdou je za posledné roky celosvetovo odhadovaný až na viac ako 35 miliónov hektárov, čo približne zodpovedá rozlohe Nemecka.
Kontinent, ktorý je land grabbingu najviac naklonený, je pochopiteľne Afrika — disponuje obrovskými plochami pôdy za nízke ceny, slabou legislatívnou ochranou lokálnych komunít a v neposlednom rade skorumpovanými vládami, s ktorými sa dajú vyjednať najpriateľskejšie podmienky. V konečnom dôsledku sa však jedná o skutočne globálny fenomén, zahŕňajúci aj ázijské, juhoamerické či východoeurópske krajiny.

Kus Saudskej Arábie v Sudáne
V našom regióne sme potravinovú krízu, ktorá prepukla na prelome rokov 2007 a 2008, pocítili len minimálne. Rekordne vysoké ceny potravín — dôsledok sucha, rastu ceny ropy, prechodu na produkciu biopaliva a demografického rastu, však tvrdo postihli krajiny, ktoré sú závislé na ich importe — hlavne štáty Arabského polostrova, Japonsko, Južnú Kóreu, ale aj Čínu a Egypt. Tie ihneď začali hľadať spôsoby, ako svojim obyvateľom zaistiť potravinovú bezpečnosť. Rýchlo pochopili, že namiesto spoliehania sa na nestabilné ceny potravín na svetových trhoch sa dá tento problém vyriešiť pestovaním a importovaním potravín vyprodukovaných na území iných štátov, a roztočili tak kolotoč nákupov a prenájmov úrodnej
pôdy v zahraničí. Južná Kórea skupuje pôdu v Mongolsku a Rusku, Japonsko v Brazílii a Číne, Čína vo Filipínach a Pakistane, India v Barme, Saudská Arábia v Sudáne a Etiópii či Egypt v Ugande — a mohli by sme pokračovať ešte ďalej. Nastáva paradoxná situácia: krajiny, v ktorých vysoké percento obyvateľstva umiera v dôsledku nedostatku potravy, prenechávajú svoju úrodnú pôdu iným štátom. A nielen im — do pôdnych Monopolov sa začali zapájať aj korporá-
cie, ktoré rýchlo v objeme zabranej pôdy predbehli štáty. Ich motiváciou ale nie je nič iné ako zisk.

Idú sa sadiť peniaze!
Veľké firmy do obchodu s pôdou zapojila ďalšia kríza, tentoraz finančná, a preto na nestabilnom trhu hľadali bezpečné a výnosné investície. Pôda tieto kritéria spĺňa dokonale — klimatické zmeny, suchá, vyčerpanie podzemných vôd či degradácia pôdy spôsobia tlak na produkciu a poženú ceny potravín a ornej pôdy hore. Pre korporácie je preto ideálna príležitosť odtrhnúť z pôdneho koláča
čo najviac a zabezpečiť si pritom dlhodobé výnosy. Na pomoc im už pribehli aj Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ktoré sa u jednotlivých vlád snažia presadiť zmenu majetkových zákonov a uľahčiť voľný tok investícií. Do kúpy pôdy pritom neinvestujú len firmy, ktoré by sa na túto oblasť špecializovali, ale aj rôzne investičné skupiny či penzijné fondy. Ich úmysly vystihol zakladateľ švédskej investičnej spoločnosti Black Earth Farming Mikhail Orlov, ktorý vyhlásil: „Trik je v tom nesadiť len plodiny, ale
aj peniaze.“
Investície štátov a korporácií nie sú oddelené, viaceré štáty si totiž na vybavenie „pôdnych záležitostí“ vybrali práve súkromné firmy, ktoré im majú zorganizovať import potravín. V Japonsku napríklad spoločnosť Asahi začala so skupovaním pôdy v Brazílii, zatiaľ čo vláda vyjednávala výhodné obchodné podmienky. Medzi známejších západných investorov zainteresovaných do land grabbingu patria banky Deutsche Bank, Goldman Sachs či Barclays.Čo však z týchto transakcií majú vlády, ktoré pôdu predávajú alebo prenajímajú? V prvom rade rýchlo nadobudnuté peniaze z uzavretia obchodu — tie sa však hlavne v afrických diktátorských režimoch k samotným obyvateľom väčšinou nedostanú; je tu však aj ďalšia podpora zo strany kupujúceho: vybudovanie infraštruktúry a pracovných miest, prínos nových poľnohospodárskych technológií, alebo ponechanie časti vyprodukovaných potravín v domovskej krajine. Za deklarovaním solidarity voči hladujúcim a hlásaním rozvojovej pomoci však často nie sú žiadne lepšie podmienky pre miestnych obyvateľov, práve naopak, na tieto globálne operácie
nezriedka doplácajú najviac práve oni.

Len samé výhody?
Land grabbing so sebou navyše prináša intenzívne poľnohospodárstvo patentovaných monokultúr (hlavne ryža, kukurica, cukrová trstina, pšenica a sója) na veľkých plochách tak, ako ho od 2. polovice 20. storočia poznáme so Zelenej revolúcie. To vedie hneď k niekoľkým sociálnym a ekologickým problémom: pokles lokálnej
biodiverzity, degradácia pôdy, tlak na vodné zdroje či zhoršenie podmienok malých farmárov sú len tými najzrejmejšími. Už dnes sa v dôsledku zmeny majetkových pomerov hovorí o desaťtisícoch presídlených roľníkov. Bohatšie štáty a korporácie si pritom vyberajú územia, ktoré majú dobrý úrodný potenciál a nachádzajú sa v blízkosti vodného zdroja. Ďalší lokálni farmári tak k týmto oblastiam strácajú prístup a sú nútení presúvať sa do suchších, menej
úrodných regiónov.
Poľnohospodárska produkcia sa v dôsledku land grabbingu pochopiteľne orientuje na export, čo znamená destabilizáciu potravinovej sebestačnosti domovských krajín. Obyvatelia chudobných štátov totiž spravidla nemajú pre prístup k potravinám na svetovom trhu dosť peňazí. Globálne síce produkcia potravín porastie, pôjde ale o komodity dostupné len pre tých, ktorí si ich môžu dovoliť.
Zhŕňanie pôdy tak vytvára ďalšiu vrstvu rozdielov medzi chudobnými a bohatými štátmi. Tradičné rozdelenie na Juh a Sever pritom neplatí, pretože nová vlna kolonializmu, ako land grabbing niektorí autori označujú, prebieha skôr na úrovni Juh—Juh. Fiktívne nožnice bohatstva sa však roztvárajú naďalej a tento veľký pôdny presun, ktorý sa schováva za nutnosť zachovania potravinovej bezpečnosti, môže vyústiť až do vážnych konfliktov medzi jednotlivými štátmi.
To, kam land grab povedie, zatiaľ nikto úplne nevie, pravdepodobne
ale bezpečiu vo svete príliš nenapomáha.



Užitočné linky: www.grain.org, www.farmlandgrab.org