Jazdec prechádzal rozľahlou krajinou. Pripomínala nehostinné more - pokojné, bez vln, no predsa veterné. Pláň sa tiahla na všetky strany až po obzor, kde sa nejasne črtali vrcholky zasnežených hôr. Uberal sa rýchlym cvalom stále jedným smerom a vyzeral uprene pred seba, akoby hľadal niečo v diaľke, alebo sledoval bod, ktorý si pre seba vytíčil. Piesčitú zem pod koňskými kopytami striedala krátka tráva, kde tu sa objavil krík, niekedy i osamotený strom. Keď sa nad krajinou začalo stmieva?, nemusel sa rozhodova?, kde sa zloží. Stačilo potiahnú? za uzdu, zhodi? na zem deku a zaľahnú? do tmy.
Padla noc a jazdec sa ďalej uberal krajinou, dokonca pobádal koňa k rýchlejšiemu cvalu. Uprostred čiernej tmy zoskočil z koňa a podišiel kúsok do predu. O konár stromu, ktorý sa vynoril z tmy prehodil sedlo a kôň sa rozbehol do noci aby sa popásol a vyhľadal mláky vody. On padol pod stromom na trasúce sa kolená. Krajina sa mu neustále pohupovala v rytme jazdy. Nohavice boli premočené potom, niekde sa objavili malé fľaky krvi, chrbtica mu zostala ohnutá i keď si ľahol a zaspal. Bol to rýchly a vytrvalý kôň, pásaval sa celé noci a ráno ho už budil svojím energickým funením. Jazdec naňho pozrel s prižmúrenými očami z prachom pokrytej zeme a chvílu ho i napadalo, že by si dnes oddýchol, nalámal dreva, urobil niečo dobré pod zub a večer šiel skoro spa?. Nikdy ho neprivezoval a kôň s ním na oplátku cválal kam a ako dlho on chcel. Koník začal podupáva? nohami, zacítil, že sa jazdec prebudil, zdalo sa, že každú chvíľu vyrazí. Ak by ho priviazal, skrotil by ho za pár dní a bol by to stále skvelý kôň. Teraz však už vo svojom uvažovaní nepokračoval, vychystal sa na cestu a vyskočil do sedla. Koník fŕkal a dupal nohami. Jazdec ani nezatlačil pätamy do slabín a dali sa do behu.