Prešlo pár dní od toho okamihu ako sa to stalo. Nie veľa ale zas malo na to aby som si všetko pekne urovnal. Som teraz toho plný.
Je to krásne ale ... Áno zase sú tu tie ALE.
Ešte že mám papier a pero. Vtedy som spokojný že môžem da? všetko von. Tak sa uvolni? od všetkých tých myšlienok. Mám toho plnú hlavu a plné srdce.
Chcel by som to všetko ukáza? ALE....

Viem že to nieje nijaké pobláznenie , z toho už som vyrástol. Je to veľké , je to silné a je to naplno. Prečo sa potom bojím??? Neviem. Ale nie viem. Viem presne prečo. Ale neviem ako z toho von. To sú veci v ktorých sa asi nikdy nezmením. Tak ako stále budem mat rád orieškovú zmrzlinu , tak ako budem milova? vôňu zaroseného letného rána , tak ako nikdy nezabudnem na svoj prvý bozk.....

Každý máme nejaké svoje ALE....

Lenže je tu jedna vec. Ten pocit ktorý je tu navyše. Ničo iného. Také tajomné a zároveň hrozne známe. Možno to je ten pocit na ktorý čakám a ktorý ma posunie ďalej.
Ten pocit ktorý mi dovolí poveda? všetko , každému a najmä tebe.

Láska! Kto chce kráča? cez plamene musí vedie? že sa popáli
Zo všetkého ber si poučenie (výhovorka tých čo prehrali)

K tisícom ošiaľov platil som vstupne
No moje srdce stále je hlúpe
Nech len boli , nech len páli nech len je
Radšej hlúpe ako STUDENÉ.