s Julkou pred dvoma rokmi bola len mamina a to bol vraj dost huste, Julka plakala vraj asi polku cesty domov (byvame 50 km odtial:))

teraz s Laurou som bol aj ja, po prvom usku samozrejme skrivila ksichtik a zacala trochu plakat, lekar sa pytal, ci ma pockat, alebo pokracovat, tak sme ho trochu posurili, kym este mala neprotestuje. Po druhom usku este vacsi plac, ale ked sme vysli von, ukazali jej nausnicky vo velkom zrkadle, pochvalili ako skvelo to zvladla a ze je krasna ako princezna :), chvilku pofnukavala a kym sme sadli do auta, uz aj prestala.

Je to asi velmi individualne a hlavne asi treba co najskor niecim zaujat, nech zabudnu, ze ich nieco bolelo.