cau, ja som sa vybral na cestu okolo sveta tesne po skole, s pracou som po navrate problemy nemal, do mesiaca od odoslania CVciek som uz nastupoval. Pokial ide o pracovny zivot potom, cela ta skusenost mi rozhodne dost prehadzala priority, po navrate som mal (a stale mam) problemy brat urcite veci dostatocne vazne ci pripisovat im taku dolezitost ako ostatni kolegovia. V podstate som si so sebou z osemmesacneho zivota na ulici (okrem ineho aj v Strednej a Juznej Amerike) doniesol presvedcenie, ze ked nejde o zivot, tak ide o hovno (co samozrejme nie je idealny pristup v situaciach, ked by si mal nahanat deadliny a ist "nadoraz"), ze mi staci aj malo (aj ked to vobec nie je malo): t.j. mat kde spat, mat co jest a mat niekoho rad (co tiez nezapada do profilu ctiziadostiveho vecne nespokojneho pracovnika, od ktoreho sa ocakava, ze sa bude neustale drat dopredu). Nakoniec som vo firme vydrzal rok a pol a dal som vypoved, lebo som si uvedomil, ze kazdy den naviac straveny v kancelarii pred pocitacom je strateny cas. Podtrzeno secteno: Je otazne, ci po navrate z takej dlhej cesty, o akej tu pises, zase len tak skocis do starych topanok. Teda ono to samozrejme mozne je, zalezi na tom, co mas v buducnosti v plane a ako velmi to chces. Ale je dost mozne, ze uz potom proste budes chciet nieco ine...