Kontroverzným počinom (samozrejme, nie z vtedajšieho pohľadu) bolo zhudobnenie básnickej skladby Miroslava Válka Slovo (1987). Hudba odznela v rovnomennom filme, ktorý bol „pokusom vytvoriť paralelu Válkovho sveta sedemdesiatych rokov voľným priraďovaním zhudobneného textu a obrazového materiálu, ktorý mal vytvoriť dobový komentár k textu.“ Válek je bez akýchkoľvek pochybností dobrý básnik, Slovo je však tak isto bez akýchkoľvek pochybností prokomunistickou agitkou. Týchto cca 20 minút hudby nadväzuje na Zelenú. Zvukovo je nahrávka o čosi chudobnejšia - kapela nahrávala v základnej zostave bez huslí a saxofónu. Previazanosť s textom však nefunguje a nemôže fungovať. A v mieste, kde Dežo zaspieva „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“, je človeku všelijako.

I. Štrpka:
„To nebolo kamarátenie sa s režimom. Takéto veci vychádzali u neho z potreby trochu pacifikovať svoju výlučnosť, naučiť sa byť pokornejší, sociálnejší, naučiť sa pohybovať v prostredí, v ktorom žije; s tým súvisia aj tie jeho kamarátstva z mokrej štvrte: vyhľadával kadekoho, od obyčajných ľudí až po darebákov. Cítil sa s nimi veľmi dobre a mal pocit, že niečo robí pre nich aj pre seba. Válek sa mu páčil ako básnik. Páči sa aj mne. To až potom ho zachvátila choroba-politika. Dežo nebol zanietený komunista ani človek, ktorý mal pocit, že režim treba budovať a podporovať. Slovo sa rozhodol urobiť vedome, aj keď vedel, že je to zlá vec, socialistická propaganda. Zrazu mal pocit, že sa tým dá povedať niečo konkrétne a reálne, niečo, čo sa týka sociálnych problémov ľudí a spoločnosti. Že to bude môcť povedať ,na plné gule‘, lebo ho zaštíti Válek. Bolo mu jasné, že spoločnosť je chorá, a chcel vytvoriť ostrovy terapeutickej komunikácie, ktoré by si pomáhali, ktoré by si vedeli povedať niečo úprimne a otvorene.Dežo sa o tomto projekte radil so mnou, ale ja som sa nechcel na ňom podieľať. Takže to netreba brať ako vypočítavosť. Keby bol vypočítavý, mal množstvo príležitostí mať sa dobre a robil by to úplne ináč. Naopak, on sa všemožne snažil ovplyvňovať svojich bezprostredných šéfov, aby boli normálni, aby sa dali presadiť normálne projekty. To bola vec jeho cti, jeho morálka. Navyše, pôvodná verzia Slova mala byť antiinterpretácia Válka, to až potom sa všetko otočilo, prišiel iný režisér - Valent - a zrazu to bolo úplne ináč.“

Rozhovor s Dežom z roku 1990:
Si autorom hudby k celovečernému filmu režiséra M. Valenta Slovo (scenár V. Balco, D. Ursiny, P. Zajac), nakrúteného podľa rovnomennej poémy básnika a vtedajšieho ministra kultúry SSR Miroslava Válka. Jej niektoré časti si priamo zhudobnil. Na stránkach Kultúrneho života sme si z pera M. Hamadu prečítali, že „Válkovo Slovo nebolo a nie je vlastne ničím iným iba zveršovaným Poučením. Aký je tvoj názor na túto charakteristiku a svoje účinkovanie v spomenutom projekte?

„Po prvé: Absolútne sa hlásim k účinkovaniu v spomenutom projekte, hoci by mi to samého od seba nikdy nenapadlo - dostal som to vlastne nepriamo príkazom od vtedajšieho generálneho riaditeľa. Chcem ale povedať, že som sa už dlhší čas zaoberal myšlienkou urobiť niečo z Válka, lebo som ho považoval a stále považujem za jedného z najväčších nie našich, ale svetových básnikov. Pokiaľ ide o Slovo, samozrejme, ono aj obsahuje určité, povedal by som „tribúnske“ pasáže, ktoré nie sú práve gustiózne, ale kto si ho dôkladne prečíta (tak ako som si ho pri tejto práci musel prečítať ja), ten veľmi dobre vie, že má aj bravúrne miesta, v ktorých Hamadova charakteristika rozhodne v nijakom prípade neobstojí. Je hlboko zjednodušujúca.
Takže späť k mojej účasti. Hlásim sa k nej a myslím si, že nebyť zasa klasických „socialistických“ peripetií, ktoré sa vždy museli vyskytnúť, keď sa zišli dohromady viacerí ľudia a rozumeli si a všetko išlo ako po masle, tak sa vždy musel prikmotriť niekto ďalší, kto to nejakým spôsobom pokazil. To je proste princíp a myslím, že naďalej bude ešte pretrvávať. Jednoducho, morálne podhubie je u nás také a potrvá dlhší čas, kým sa ozdraví.
Dal som dohromady pri práci na scenári troch ľudí, okrem seba ešte Petra Zajaca a Vlada Balca. S tým, že vizualizovanú predstavu, ktorej delegovaným majiteľom bol náš spolupracovník Vlado Balco, bude realizovať on sám, pretože najlepšie vie, ako sa realizovať má... Ale práve odtiaľ sa začali odvíjať intrigy, ktoré nakoniec spôsobili, že režíroval Valent, z pôvodnej stavby nenechal takmer ani kameň na kameni. Teda nie ja som robil hudbu k Valentovmu filmu Slovo, aby bolo jasné, ale Valent robil film na scenár a moju hudbu už hotovú, nahratú, ale film nemám nahratý doma na kazete, pretože od chvíle, keď on do toho vstúpil, ma prestal celý ten projekt zaujímať a vedel som, že už nemôže byť dobrý.
Aký bol motív, že si niekto prial, aby vznikol na tento námet celovečerný film, to neprislúcha mne skúmať. Jednoducho som bol vyzvaný, aby som čosi v tom podnikol, a mne to nebolo proti srsti. Kto chce, nech si vypočuje a nech mi povie - tá hudba je zlá, alebo tam spievam slová, ktoré sú z hľadiska 17. novembra neprípustné. Ja sa budem zodpovedať, ale podľa mňa nemám z čoho. To je perfektne odvedená práca!
Ja si stále myslím, že Válek je jeden ťažkotonážny básnik, a prechovávam k nemu hlboký obdiv. To, aký bol politik, je pre mňa vedľajšie.“