cwbe coordinatez:
866
1551575
3297795
6520877

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::1
total children::1
1 ❤️


show[ 2 | 3] flat



0000086601551575032977950652087706521950
dusanson
 dusanson      27.02.2012 - 10:12:49 [2K] , level: 1, UP   NEW
Nespokojní umelci a kosák na čarodejnice

Kritika podpory tvorby z verejných zdrojov ako univerzálna odpoveď na akúkoľvek sťažnosť zo strany tvorcov kultúry začína byť osvedčenou zbraňou.

Časť verejnosti, ktorá sa profesionálne venuje kult...úre, je v poslednom čase deprimovaná. Nestačí, že v každej oblasti kultúry víťazí konzum, naokolo je zlá nálada a istoty sú v nedohľadne.

Ako odpoveď na občianske aktivity, ktoré chcú upozorniť na prinajmenšom neštandardné rozhodnutia ministerstva kultúry, dostávajú facky z viacerých strán.

Umelec = darmožráč
K absolútnemu nezáujmu politických špičiek o problémy v rezorte kultúry sa pridáva lacný úder pod pás v podobe spochybňovania relevantnosti kritikov a rozširuje sa nový fenomén, názor doteraz známy skôr z konfrontácie s nepoučenou verejnosťou, ktorý v podstate hovorí: umelec = neschopný darmožráč.

Keby to boli iba pichľavé poznámky v internetových diskusiách od neznámych komentátorov, ale niektoré médiá prinášajú podobný názor stále častejšie. „Slovenskí umelci žijú v stave pubertálneho vzdoru: sú nahnevaní, hovoria o nezávislosti, ale bez vreckového od štátu si svoj život nevedia predstaviť,“ hovorí vo svojom článku Nahnevaní umelci a rodičovský štát Juraj Kušnierik, publicista, ktorý má pod palcom informovanie o kultúre v časopise .týždeň.

Kritika podpory tvorby a prezentácie diel z verejných zdrojov ako univerzálna odpoveď na akúkoľvek sťažnosť zo strany tvorcov kultúry (umelcov, organizátorov, teoretikov) začína byť osvedčenou zbraňou. „Vytvára sa nová názorová skupina, ktorá má navyše veľké možnosti prezentovať svoj názor,“ myslí si Petra Feriancová, výtvarníčka, držiteľka Ceny Oskára Čepana.

Mávneme rukou?
Spomínaný text priniesol rozhorčenie, diskusiu a viaceré reakcie. Oprávnene. Frustrácia, ktorá sa nahromadila v ľuďoch a pocit nespravodlivého obvinenia spôsobujú, že celý problém nemôžu umelci odbiť len mávnutím ruky. Frustrácia a nespravodlivosť však nie sú všetko, ja vidím nebezpečenstvo skôr v niečom inom. Po prvé v tom plazivom nenápadnom šírení nenávistnej fámy voči určitej skupine ľudí. Nech je jej zdrojom akokoľvek dobrý úmysel.

Mávnuť rukou a ignorovať podobné signály sa neodporúča – 20. storočie nám už dalo svoju lekciu niekoľkokrát. Ak umelci kritizujú konkrétne konanie či nekonanie ministerstva, nevyvolávajú tým hon na čarodejnice, ale robia to, čo je nevyhnutné – upozorňujú na nefunkčný moment, ktorý by im v ich práci mohol pomôcť, keby fungoval. Ak sa šíri názor, že umelci len „natŕčajú ruku“ smerom k verejným zdrojom a preto nepracujú, potom ku kladivu na čarodejnice chýba už len pridať kosák.

Začarovaný kruh
Na druhej strane podobné komentáre odpútavajú pozornosť od toho, na čo nespokojní umelci upozorňujú. Buď je to konkrétny prípad lobingu, nekoncepčná práca alebo dlho zanedbávané problémy – „vybavená“ neziskovka Danubiana, nejasný osud budov Ministerstva kultúry v centre hlavného mesta, absencia sponzorského zákona.

Omylom je predpokladať, že umelci chcú mať „nadriadený orgán“, ktorý im má vymyslieť „koncepciu“ ich práce. Koncepciu potrebuje v prvom rade samotná inštitúcia vo vzťahu k iným organizáciám verejnej správy a vo vzťahu k verejnosti – aby vedela argumentovať a dokázať nárok na časť verejných zdrojov. Štát má vytvoriť koncepciu sám pre seba – stanoviť pravidlá, ktoré sa nemenia nástupom každej novej vlády. Až potom koncepciu potrebujú tvorcovia kultúry – pre každodennú ekonómiu, dlhodobé plánovanie svojej práce a podobné nudné činnosti.

Sme však súčasťou začarovaného kruhu. Ak sa necháme ďalej vyrušovať, tak sa nepohneme z miesta a strávime čas diskusiami o potrebe kultúry a jej podpory, ak budeme podobné názory ignorovať, môžeme sa zobudiť v kráľovstve krivých zrkadiel.

Blízke víťazstvo pragmatizmu
„Dnes je pohľad majority na umelcov rôzny, ale väčšinou bláznivý, od zromantizovaných pohľadov na umelcov ako bohémov až po strelených parazitov,“ napísal mi Rado Čerevka z košickej umeleckej skupiny Kassaboys.

Predstava laickej verejnosti, ale vidíme, že aj publicistov, ktorí píšu o kultúre, je skreslená – umelci investujú do svojej práce mnoho prostriedkov a o podporu z verejných zdrojov ani zďaleka nežiadajú všetci.

Za posledné týždne som zľavila zo svojich terminologických nárokov – neprekáža mi, že všetkých profesionálov, ktorí pracujú v kultúre, médiá nazývajú umelcami, neprekáža mi ani, že hovoria o alternatíve, okraji, undergrounde, hoci ide často o živé jadro súčasnej kultúry – to všetko je bezpredmetné.

Prekáža mi už len blížiace sa víťazstvo pragmatizmu a túžba po obrázku tichej morskej hladiny, ktorá dokonale zakrýva krvavý súboj veľkých rýb s menšími. Neustále čerenie hladiny a kritizovaná „chronická nespokojnosť“ je podľa mňa jednou zo služieb, ktorú umelci môžu spoločnosti poskytnúť. Ak prestanú kričať, tak už asi budú mŕtvi.

Mária Rišková (1974) je teoretička umenia. Venuje sa novým médiám, dizajnu a kultúrnemu aktivizmu.
https://www.facebook.com/sme.kultura/posts/286732524728393