Ruža dňom i nocou snívala o spoločnosti včiel, žiadna si však nesadla na jej lupene.
Kvet však sníval aj naďalej: v noci si predstavoval oblohu s množstvom lietajúcich včiel, ktoré ju prišli nežne pobozkať. Takto vydržala ruža do nasledujúceho dňa, keď s prvými lúčmi slnka otvorila svoje lupene.
Mesiac videl, aká je ruža osamotená, preto sa jej raz v noci opýtal:
"Ešte ťa neunavilo toľké čakanie?"
"Možno. Ale musím aj naďalej bojovať."
"Prečo?"
"Pretože ak sa neotvorím, zvädnem."

Vo chvíľach, keď sa zdá, že samota zničila všetku krásu, jediným spôsobom, ako prežiť, je otovoriť sa a vydržať.