"Ak by si galerista nevedel predstaviť zorganizovanie výstavy bez štátneho grantu, ak by vydavateľ nedokázal vydať knihu bez podpory z ministerstva kultúry, ak by bez "verejných" peňazí nedokázalo fungovať divadlo, či kultúrne centrum, tak je niekde chyba," mal napísať Juraj Kušnierik. Investigatívny novinár by sa pravdepodobne pokúsil po tejto chybe pátrať, Juraj Kušnierik sa ale rozhodol obviňovať a zosmiešňovať kultúrnych manažerov, ktorý sa v zložitách podmienkach roky usilujú dokázať nemožné.

Vážený pán Kušnierik.

Stále viac prestávam rozumieť vašemu pravdepodobne neúmyselnému, ale stále systematickejšiemu boju proti „neštátnej kultúre“. Paušálne označiť všetkých predstaviteľov „neštátnej kultúry“ za neschopných darmožráčov, ktorí by na seba nikdy nedokázali zarobiť je trapna lož, ktorou sa dajú manipulovať nevzdelané masy na stránkach povrchného bulváru. Keďže časopis .týždeň pravidelne čítam už veľa rokov viem, že to nebude vaša cieľová skupina a podobnej dezinterpretácie sa poctivý intelektuál na pôde vašeho časopisu obvykle nedopúšťa.

Začnime ale od začiatku. Nikdy som nezaznamenal vaše vyjadrenia na tému štátnej kultúry, ani systematickú analýzu financovania štátnej kultúry. A tu je jadro celého problému. Ak štát kultúru financuje, musí mať jasnú a verejne obhájiteľnú koncepciu prečo a ako to chce robiť. Ak takúto koncepciu nemá, niekde je problém a povinnosťou poctivej žurnalistiky by malo byť analyzovať túto situáciu a hľadať cestu k lepším riešeniam. (Túto prácu novinári v SME zázračne vykonávajú a je pre mňa nepochopiteľný v týchto veciach práve postoj .týždňa.) Povinnosťou daňových poplatníkov je žiadať od štátu vysvetlenie, prečo prostriedky zo štátneho rozpočtu používa práve tak ako to robí. Na jednej strane sa ministerstvo tvári demokraticky a zložitým grantovým systémom podporuje aj neštátne umelecké projekty, na druhej strane bez odborných konzultácii prideľuje milóny na nepripravené a odborne neakceptovateľné projekty. Nepoznám kultúrneho manažera, ktorý by sa sťažoval na nedostatok peňazí v systéme. Problémom je, že peňazí je príliš veľa, ale sú rozdeľované neefektívne a nekoncepčne medzi skostnatelé a ťažkopádne štátne kultúrne inštitúcie a vôbec sa neprihliada na fakt, že tretí sektor dokáže za omnoho menšie prostriedky vytvoriť omnoho viac. Ukážte mi prosím galeristu, ktorý robí projekty len za štátne prostriedky. Zodpovedne prehlasujem, že taký neexistuje. Ak obviňujete, buďte prosím vo vašich vyjadreniach presnejší a povrchne neurážajte ľudí, ktorí pre kultivovanie tejto krajiny urobili mimoriadne veci. Tretí sektor potrebuje viaczdrojové financovanie a všetci kolegovia z iných kultúrnych inštitúcii postavili dlhodobú existenciu práve na tejto jednoduchej poučke. To že na Slovensku dodnes neexistuje funkčný sponzoring je predovšetkým chyba štátu. To, že neexistuje zákon o dobrovoľníctve tiež. Že štát nepodporuje čerpanie európskych dotácii efektívne je tiež fakt. O našich pokusoch zmeniť tento stav by sa dalo popísať niekoľko .týždňov. Obviňovať tretí sektor z pasivity nie je na mieste.

Čo je to vlastne „neštátne kultúra“?
Tento termín predpokladám definujete negatívne, teda pomenúvate ním všetky organizácie, ktoré nepatria do zriaďovacej kompetencie štátu. A od nich žiadate, aby sa financovali sami, z príjmov od „divákov, čitateľov, poslucháčov, návštevníkov galérií, zberateľov a obchodníkov s umením.“ Predpokladám, že ste v treťom sektore a v oblasti súčasnej neštátnej kultúry nikdy nemohli pôsobiť a zrejme mu nerozumiete, keď navrhujete takéto zázračné riešenie. Vráťme sa ale k samotnej terminológii. Na označovanie umenia 70. a 80. rokov sa v slovenskej kunsthistórii zaužíval termín alternatívne umenie /nie underground/ aby sa toto polarizovalo voči oficiálnej dogme socialistického realizmu. Dnes termín alternatívne umenie preto nemá celkom správne zafarbenie, preto oblasť, v ktorej pôsobíme je presnejšie označiť termínom experimentálne umenie. To čo sa dialo a deje v Košických Kasárňach, Tabačke, na Stanici v Žiline, Banskej St a nici, ale aj v A4, obchodnom dome Dunaj, Cvernovke na Nastupišti 1-12, galériách jako Hot Dock, Enter a našťastie mnohých ďalšich miestach nielen v Bratislave – je predovšetkým experiment. Predstaviť si, že by takýto priestor dostali nezávislí umelci v štátnych organizáciách je z pochopiteľných dôvodov principálne nemysliteľné. Otázku, kde sa rodia pravé hodnoty kultúry si môže každý zodpovedať sám, ja som presvedčený, že pre budúci rozvoj kultúry /a aj kultivovanosti/ tohoto národa je nevyhnutné podporovať práve tých umelcov, ktorí vidia veci inak a svojim progresívnym prístupom posúvajú naše myslenie ďalej. Pokiaľ vo svete existujú stovky nadácii uvedomujúcich si tieto súvislosti, obvykle sa nestáva, že by progresívny experimentálny umelec zomrel od hladu. U nás je ale situácia iná. Nadácii podporujúcich činnosť v oblasti kultúrý je málo a finančných prostriedkov, ktorými disponujú ešte menej. Podiel štátu na financovaní kultúry sa preto – žiaľ - stále javí ako rozhodujúci.

Pozrime sa ale na túto otázku z inej strany. Trh s umením je modelom, ktorý nám umožní pochopiť fungovanie umenia /v tomto prípade výtvarného/ bez zásahu štátu. Umelec, ktorý vytvorí dielo sa dostáva na trh, kde ho zastupuje galerista. Galerista mu prispeje na produkciu, zaplatí prenájom priestorov pre výstavu, zabezpečí reklamu, profesionálne PR, predstavuje jeho tvorbu na medzinárodných fórach, systematicky komunikuje so zberateľmi. Zberatelia tým, že umelecké dielo kúpia, umožnia žiť a ďalej tvoriť umelcovi, ale aj galeristovi, ktorý navyše zaplatí inzerciu do časopisu a ten si následne môže zaplatiť kvalitné a nezávislé recenzie u rešpektovaných kritikov. Trh teda sám rozhodne kto prežije a kto nie. (Asi nemusím v tejto chvíli vysvetlovať, či to bude skôr maliar, alebo performer a videoumelec, o to ale tento text nie je.) Budovanie finančnej udžateľnosti .týždňa asi tiež nebolo možné len vďaka predaju a inzercii, alebo sa mýlim?)

Kritik, umelec, aj galerista sú kvalitatívne selektovaní niekým iným ako grantovou komisiou ministerstva kultúry. Takýto systém je /prirodzene/ vysoko korupčný, aj absolutistický, pretože všetko je v podstate financované z jedného kľúčového zdroja - MKSR. Umenie 90. rokov prežilo len vďaka existencii jedinej nadácii /SCCA/, ktorej činnosť bola tiež poznačená tým, že sa jednalo o jediného podporovateľa súčasného umenia. Problém teda je, neexistencia viacerých finančných zdrojov. Štát má podľa mňa nielen právo, ale aj povinnosť prispievať, ale na základe jasne a vopred stanovených podmienok. (To že o týchto podmienkach chceme diskutovať, je nielen naše právo, ale aj naša občianska a profesionálna povinnosť.) Ministerstvo kulúry na to pochopiteľne nie je potrebné. Stačí jeden zmysluplný fond, ako bol dávny zámer prvého ministra kultúry Ladislava Snopka. Sieť nezávislých podporovateľov, priaznivá atmosféra pre rozvoj umenia sú ale práve tie nevyhnutné podmienky pre ďalší rozvoj experimentálneho /alebo ak chcete neštátneho/ umenia.

Texty, ako ten váš, ale existenciu umelcom neuľahčia. Skôr sa pre nich stanú mementom. Nájsť si prácu a slušne platený džob pre nich nebude problém. To mi verte. Ak ale chcete, aby sme raz na cintorínoch chodili len k hrobom právnikov a ekonómov, pretože „nahnevaných“ umelcov nebudem mať píšte prosím v podobnom duchu ďalej. A všetci budeme hrdý na to, ako sa všetci poctivo a samostatne uživili.

Juraj Čarný