Vystupujem na vlakovej stanici. Vonku je šero a príjemne chladno. Pred sebou vidím len pár starých domov, tmavý les a kaštieľ. Tmavé vnútro zoči-voči starému kaštieľu, chladným stenám a pohľadom. Pokoj. Žiadne vlastné emócie. Len choré mysle. Hlasy ktoré konečne nebudú hovoriť k veci. Snažiť sa hovoriť a len loviť v úskaliach mozgu tie správne slová. Zvuky ma už otravujú. Otravujú moju myseľ. Vysvetlenia, objasnenia, rady, pomoc. Zdeformovaný jazyk hučí a hučí. A jazyk plný cudzích pojmov ruka v ruke so slovami patriacimi za hranice. Apple či android ? Preboha. Moje tmavé topánky sa pohli po blatistom povrchu smerom ku budove. Krok za krokom sa zabáram hlbšie. Až po členky. Blato je studené a všetko je studené. Nie nevadí mi to. Kráčam ďalej a premýšľam o jednorožcoch. Zvieratá. Krásne. Inteligentné. Mŕtve. Ležiace. Pokojne. Potichu. Hnijúce. V krvi. Iný je ten kto stojí na dvoch nohách. Vraj. Prostredníctvom agresie sa bránime vlastnej frustrácie zo samého seba. Na druhej strane úzkeho chodníka sledujem pohyb. V diaľke kráča postava. Zavraždená a prekrásne živá. Zotmelo sa. Neexistuje tu pouličné osvetlenie. Neexistujú tu ulice. Spomínam si na svoje lampy. Je to žena. S baterkou v ruke smeruje ku mne. Nad obzorom sa roztrhla krvná náhrada zozbieraná zo žíl tisícok darcov, zaliala ho. Na neďalekom strome počuť prekrásny spev vrán. Už len niekoľko metrov. Stretneme sa. Už len niekoľko metrov a všetkým týmto hlasom vyrežiem hlasivky. Slová, slová, slová. Dosť! „Dobrý večer, pán Mope však?“ Zatiaľ to znie príjemne. Blond vlasy, veľké gaštanové oči, plné pery a pohľad chladnejší ako srdce. Srdce zmrazené a stratené na rozľahlých arktických pláňach. V dlhom tmavočervenom kabáte. „Áno, teší ma.“ Letmo mi podala krehkú ruku v hnedých kožených rukaviciach. Cítil som jej tep. Predsa len je skutočná. Podávanie rúk je časté, každodenné mučenie na bále plnom masiek. Zdravia sa nevidiaci neznámy. Dotyk bez tlkotu srdca. Avšak teraz to bolo odlišné. „Nasledujte ma. Potrvá nám ešte zhruba desať minút kým sa dostaneme do kaštieľa. Mali by sme sa poponáhľať pretože o chvíľu začne večera.“ Bez slov som pritakal a dali sme sa do kroku. Brodili sme sa spoločne a každý za seba. Pripálil som si cigaretu a na mesiacom ožiarenom nebi sledoval ako sa dym stráca v hustej tme. Mal som pocit, že pred jej príchodom tu bolo viac svetla. Sledoval som ako sa pohybuje jej postava a čím dlhšie sme išli akoby svetlo slablo. Svetlo z neba a zo zeme, svetlo z hory. Všetko svetlo sveta. Magneticky priťahovala každý drobný záblesk, akoby sa vznášala pár centimetrov nad zemou zahalená v tenučkom závoji nadpozemskej žiary.

Netušil som ako budeme pokračovať ďalej. A tak sme bez slov leteli. Smrtonosná hmla a nočná luna, bok po boku. Spoza stromov vystúpili obrovské múry nedobytného monštra. Toho najzvodnejšieho nepochopeného zvieraťa so spuchnutým bruchom plných ľudských zvyškov. Schránok ktorých hodnota prevyšuje cenu ktoréhokoľvek člena posádky železnej plechovice. Tí čo pochopili a pohltený pudom sebazáchovy utiekli pred sebadeštruktívnou časovanou bombou ktorú nosili v hlave. Sme na mieste. Žena bez mena silno stláča masívnu kľučku. Ovalí nás vôňa ničoho. Vôňa taká zvláštna práve svojou ničotnosťou. Márne sa ju snažím priradiť k situácii z minulosti. Dať jej konkrétnu podobu, miesto. Je nová. Tak svieža. Sledujem belobu jej lýtok a kopírujem každý jej krok. Prvá miestnosť zaliata mliekom. Ticho. Za presklenou doskou recepcie vidieť muža. Jeho vek je nemožné odhadnúť. Pleť ma lesklú bez vrások. Tvár má bez výrazu. Azda len prešedivené vlasy napovedajú niečo viac. Pri našom prechode sa jeho oči nepohnú ani o milimeter. Rekvizita ? Na koľko sa líši od figurín vo vytrínach módnych butikov? Mohol by rovnako byť len fotografiou, ďalšou z miliardy no predsa jedinečnou. Keď sa však priblížime v ďalším dverám moja sprievodkyňa na neho upriami pohľad. Nepovie však ani slovo a muž, recepčný, vrátnik alebo ako ho nazvať stlačením jediného gombíka v jeho dosahu otvára železné dvere. Vchod do neba. Tak predsa som sa stretol so Svätým Petrom. Vždy mi bolo jasné že celá ta maškaráda musí mať pôvod v reálnom mieste. Miesto kde každý bude mať to čo chce. Bez hraníc, bez obmedzenia mysli. Buď tým čím chceš byť, alebo umri v prázdnom priestore medzi miliardou rovnakých. „Kam teraz slečna?“ Prerušil som posvätné ticho tohto miesta. „Už som Vám to spomínala. Je toľko otázok skutočne potrebných? Večera. Čaká Vás dnes ešte mnoho povinností.“ Možno som sa mojou pôvodnou otázkou snažil čiastočne nadľahčiť atmosféru no jej odpoveď zmiatla akúkoľvek šancu ako roj meteoritov. „Prepáčte, chcel som sa len uistiť.“ Pokračovali sme bez slova. Zhruba pätnásť metrov bledo zeleného linolea a čierno bielych obrazov mužov a žien v bielych uniformách. Kto boli som nezistil. Neodvážil by som sa ani povedať či tu pracovali, alebo sa nachádzali na druhej strane. I keď je táto hranica až taká hrubá? Na konci chodby môj zrak padol na rovnaké miesto ako v predošlej. Sedel tam muž. Za sklom. Muž s lesklou pleťou, muž s tvárou bez výrazu. Muž obraz. Muž duch. Muž rekvizita. Muž figurína. Jej pohľad, jeho následná akcia. Klučka, dvere, ticho. Na križovatke ciest sme odbočili doprava a za dverami, alebo azda bránou s hrubého pletiva bolo vidieť jedáleň. Množstvo prázdnych stolov v jednej časti, a za múrom a železnými dverami ďalšie stoly. I keď tento krát poloprázdne. Okamžite mi došlo že musia byť personálu. A keď sa kroky jedinej doposiaľ hovoriacej osoby v tomto nebi pokročili rovnakým smerom. Všetko bolo jasné. „Tak som ho priviedla.“ Všetky oči zrazu smerovali na nás. „Veľmi pekne Vám ďakujem Rammy.“ Okamžite zareagoval statný päťdesiatnik. V tom momente som pochopil, že to práve s ním som volal. Povedomí hlas a očividná autorita. Rammy. Zvláštne meno. Usadila sa a on pokračoval. „Vitajte medzi nami pán Mope. No tak nepozdravíte aj vy nášho kolegu? Poďme.“ Všetci jednohlasne zopakovali pozdrav. Slová topiaceho sa chorálu v náruči severného ľadového oceánu sa rozplynuli v priestore rovnako rýchlo ako vznikli. „Nech sa páči sadnite si na teraz vedľa mňa neskôr Vám určíme stále miesto.“ Poslúchol som a ani nie minútu po usadnutí na masívnu drevenú stoličku predo mňa priplachtil plechový plát s tanierom, pohárom a košíkom s pečivom. „Veľmi pekne Vám ďakujem za doprovod pán Doktor. Sám by som túto cestu nezvládol. Tá večera vyzerá naozaj chutne.” „Viete, sem k nám len málokto trafí sám. Zväčša mu niekto pomôže. A čo sa týka jedla. No je ako je. Prostriedkov nie je veľa. Snažíme sa robiť to najlepšie čo môžme z toho čo máme k dispozícii. Keď sa navečeriate ukážem Vám Vašu izbu.” Pri veľkosti porcie som sa navečeral zhruba za desať minút. Jednoduché ale sýte jedlo. „Tak môžeme ísť.” Oslovil som svojho nadriadeného ktorý ma nasmeroval po jeho boku do kancelárie. „Vaše povinnosti a samozrejme aj práva Vám objasníme zajtra. Dnes len tak v skratke. Dúfam že budete spokojný s naším systémom a rovnako aj ubytovaním. Malo by byť presne vhodné pre človeka ako ste vy. Viete pán Mope. Sem k nám neberieme kohokoľvek. Ani to, že ste tu Vy nie je len tak. Všetci sme tu pre nejaký dôvod. Toto miesto je skutočne nebo voľnomyšlienkárstva ukrytého pod nepriestreľnou škrupinou fádnosti a strachu. Nebo oplotené elektrickým ostnatým drátom.”