S východom slnka som vyšiel zo svojej skrýše. Z chladničky som vybral ešte neotvorenú skvelú syrovú nátierku a pomarančový džús. Obloha bola prekrásne modrá. Vonku svietilo slnko na tráve a stromoch bolo vidieť že noc bola veľmi chladná. Pre niekoho viac pre niekoho menej. Cítil som sa dobre aj keď pohľad do zrkadla tomu nenasvedčoval. Silne, tmavé kruhy pod očami veľkosti čajových vrecúšok. Neupravené, neupraviteľné strnisko. Posiate krvou z môjho umierajúceho nočného tela. Znova. Vytiahol som papierovú servítku, namočil ju do vody a dôkladne sa utrel. Kúsky dotrhaného papiera ostali na mojej tvári. O tie sa postarám neskôr. O všetko sa postarám o niečo neskôr. Vrátil som sa do kuchyne. Spravil si dve poriadne mastné hrianky, naniesol na ne vrstvu nátierky a do pohára až po okraj nalial džús. Chutilo mi. Po raňajkách silná káva a cigareta. Vietor sa pohrával s mojimi neupravenými vlasmi. Keď som ukončil rituál rýchlymi krokmi som si to nasmeroval k telefónu. Zapol som ho a naťukal na papier zapísané číslo. Blížil sa okamih pravdy. Táto práca musela byť môj osud. Cítil som to. Keď nie toto, už sa azda nikdy nedostanem z tohto mučiaceho kolotoča sklamaní a prešľapov. Kuriev, chlastu, falše a ostanem naveky ktoré sú relatívne sklenárom vlastných dní. Po pár zvoneniach sa ozval hlas. „Dobrý deň dovolali ste sa na recepciu sanatória Františka Jozefa ako Vám môžem pomôcť?“ Ešte aj ten hlas bol vcelku príjemný. „Volám ohľadom pracovného miesta ktoré som našiel na internete. Chcel by som získať viacej informácii.“ Chvíľkové ticho. „Áno samozrejme len chvíľu vyčkajte prepojím Vás ku doktorovi Tafdeahovi.“ Čakanie ktoré sa dalo prirovnať ku čakaniu na smrť. „Dobrý deň pri telefóne doktor Tafdeah s kým hovorím?“ „Dobrý deň pán doktor tu je Oliver Mope, chcel by som sa informovať ohľadom toho pracovného miesta. Je ešte k dispozícii?“ Všetci tu evidentne mali čas. Nikto nerozmýšľal že pomaly umiera. „Áno pán Mope stále hľadáme človeka na to miesto. Ak môžem hádať máte záujem a chcete vedieť aká je mesačná mzda však?“ Pcha, vraj mzda. Na takú otázku mám o pár koliečok naviac. „Ale kdeže pán doktor, teda trafili ste len z polovice. Záujem mám to áno, ale zaujímalo by ma skôr či budem mať vlastnú izbu a na ako dlho by som mohol nastúpiť.“ „Hm no v poriadku. Áno pán Mope, každý z našich zamestnancov má samostatnú izbu a čo sa týka Vašej druhej otázky. Nemáme určenú dobu na ktorú by ste nastúpili. Záleží od obojstrannej dohody, potrieb a spokojnosti.“ „To je fantastické pán doktor. Ešte je tu jedna maličkosť. A to kedy by som mohol ku Vám nastúpiť. Viete mám celkom naponáhlo.“ „Koľký entuziazmus. Môžete nastúpiť keď Vám to bude vyhovovať. Ďalšie veci preberieme osobne. Budeme Vás očakávať pán Mope.“

Zbohom. Zbohom dlažobné kocky posiate krvou votrelcov spoločnosti. Zbohom kríky mestských parkov plné prázdnych duší a prázdnych fliaš. Zbohom ľudia a zbohom neľudia. Zbohom smrť a úbohosť. Zbohom necudné pohľady a pohľady prázdnych očných jamiek. Zbohom kurvy a krucifixy. Zbohom dekády a blokády. Mozgu, možnosti, šance a schopnosti. Energická hra huslí sa derie z reproduktorov do priestoru. Režie a rezonuje v priestore. Seká vzduch. Hlasné nárazy bicích. Pulzujúca krv. The Language. Stateless. Zdravím ťa život.

Podklady pre realitnú kanceláriu som pripravil v priebehu pár hodín, mestskou dopravou som sa odviezol podpísať hromadu zbytočností. Moja adresa. To je otázka ktorú stále nemám doriešenú. Keď zmiznem bez zmeny adresy. Čo sa môže stať? Husle, husle, husle, basy, basy, basy. Kašlem nato čo potom. Čo príde potom príde. Ak sa dostane cez hrubé steny kaštieľa. A ja dúfam že nie. Nič sa nemôže dostať do môjho kaštieľa. Mojej kobky a môjho života. Ten je len môj. Zahalený v noblesnom ebénovom šate. Tancujeme ruka v ruke po hlavách minulosti. Krok za krokom pukajú lebky v rytme hudby. Lebky a kosti neživých. Ukladám všetky moje veci do objemného kufra. To čo sa nezmestí bude musiet jednoducho zmiznúť zo sveta. Pri novej práci a prenajatom byte si budem môcť žiť ako kráľ. Ducha na jeho misii nemôžeš zlomiť. Nechytiš čo neexistuje. Posledný krát pred odchodom si zapaľujem cigaretu na stoličke môjho balkóna. Tento byt. Mám ho rád. Veľa toho so mnou prežil. Beriem vrecia s odpadom a kufor. Notebook bez pripojenia na internet. Môj zásobník. Záznamník všetkého čo sa stalo a malo stať. Priateľ ktorý je so mnou. Miesto kde môžem povedať všetko a nikomu nemusím vysvetľovať prečo hviezdy spadli z neba na zem. Prečo vzdušné mlyny nemelú a vzdušné zámky zhoreli. A na mlynoch božích sa točia prikované časti Ježiša. Šteňatá nakazené leprou zvracajú večeru na hlavnej triede pre väčšie zvieratá.

Lúčim sa s jediným čo som na tomto meste miloval. S pouličnými lampami ktoré mi dlho nezasvietia do cesty. Svetlá ktoré vždy lemovali ulice bez rozdielu pre každého blázna, trosku, boha, krásku či nakazenú feťácku kurvu s rozbitou hubou a zlomenými opätkami ktorá rozdávala lásku. A chodníky ktoré poskytovali priestor na všetko. Ktokoľvek si v zime mohol vybiť zuby po dopade na tvrdú realitu. Ktokoľvek mohol vzlietnuť aby dopadol tvárou naspäť na zem. Vy mi budete chýbať priatelia. Nastúpil som do mestskej hromadnej dopravy. Vypravil sa smerom na stanicu. Vymenil si pohľady s bezdomovcami žobrajúcimi o cigaretu. A odišiel tvárou do blížiacej sa prvej noci.