Všetko som pochopil okamžite potom ako sa mi ten sen prisnil prvý krát. Uvedomil som si, že koľaje tohto vlaku ma nevedú rovno. Že sa točím v kruhoch, elipsách v útvaroch bez konca dookola deň čo deň. Moje neexistujúce okolia sa v šere vykrádalo devastovať trať ktorá ma mala doviesť niekam. Nebolo to posledný krát čo sa mi prisnil. Opakovalo sa to čoraz častejšie až do dňa kedy som si uvedomil že musím od všetkého utiecť a všetko zmeniť. Kompletne zmeniť inak zošaliem. Sen v ktorom som sedel na brehu rieky. Na nebi svietil mesiac v splne a vôkol bolo počuť len tiché šumenie vysokých tráv. Pozoroval som mesiac. Ten sa však začal pohybovať po svojej osi. Najskôr len nepatrne no časom zrýchľoval až do momentu keď sa zmenil v žiarivý kruh. A ako sa jeho rotácia od počiatku zrýchľovala moje telo sa pomaly začalo premieňať. Strácal som hmotnú podstatu. Od končekov prstov ktoré sa postupne začali meniť na sivý opar ktorý aj keď držal tvar. Nedokázal zapadnúť do sveta okolo. Menil som sa na ducha. Keď mesiac dosiahol maximálnej rýchlosti moja premena bola dokončená. Postavil som sa a začal som bežať pozdĺž rieky. Stromy, kríky, vzduch okolo. Všetko mnou prenikalo. Bežal som tak dlho až som sa dostal do mesta kde žijem. Na rozľahlé námestie plné ľudí ktorých som v živote stretol. Snažil som sa ich zdraviť, kričať na nich. Nikto ma nevidel. V bezvládnosti a postupne sa stupňujúcej beznádeji sa môj hlas dral z krku čoraz slabšie až napokon zanikol aj on. A ja som sa prebudil. Nikomu som sa s týmto snom nezdôveril. No rozhodol som sa zmeniť prostredie. Zmiznúť z tohto špinavého a falošného ruchu veľkomesta niekam kde budem mať pokoj.

Prvotná potreba bola nájsť prácu ktorá mi bude vyhovovať. Niečo pokojné no nie nudné. Finančné ohodnotenie nehralo hlavnú roľu. Pripojil som sa na web a začal hľadať. Zamkol dvere, vypol telefón. Potichu nechal hrať Alabaster od Foals. Trvalo hodnú chvíľu kým som si uvedomil že hlavné mesto nie je tým ktoré mi ponúkne to čo potrebujem. Moje hľadanie som zameral na menšie okresy a okolie vzdialenejších pokojných miest. Vyhýbal som sa práci v gastronómii, hoteliérstve a čomukoľvek čo by vyžadovalo priveľký kontakt s ľuďmi. Po pár hodinách som sa rozhodol dať si pauzu. Neúprosne sa blížila noc. Cítil som ako jazyky noci olizujú moje okenice. Ako sa môj sen snaží predrať dovnútra a znova nainfikovať a mučiť moju hlavu. Tento vrah noci. Ktorý tupím hrotom rezal do môjho tela a rany zašíval drátenou ňiťou. Dal som variť vodu na čaj, vybral zo zásuvky vrecúško silného čierneho čaju a prichystal hnedý cukor. Kým voda vrela sadol som si na balkón a zapálil si. Večer bol príjemne chladný, chlad oje polonahé telo ako igelitové vrece telo nechcene mŕtveho. No vonku bolo krásne. Tmavo, studeno a cigaretový dym slastne prechádzal telom a v dvoch tenkých prúžkoch vychádzal cez nos do noci. A mizol. Kanvica sa vypla a ja som zalial čaj. Musel som sa dať naspäť do práce. Prešlo ešte pár minút kým som našiel to čo som hľadal.

„Sanatórium Jozefa Františka nachádzajúce sa v tichom prostredí kaštieľa Ur hľadá pomocnú silu na prácu s pacientmi a zabezpečovanie poriadku a ochrany personálu. Predošlé skúsenosti nie sú podmienkou prijatia. V prípade záujmu nás kontaktujte na telefónnom čísle..“
Čo viac som mohol chcieť ? Vlastná izba a pokojné prostredie v prírode. Dlhé nočné prechádzky. Na reakciu už bolo priveľmi neskoro. No nebolo neskoro na uvedomenie môjho okolia nato, že odchádzam pracovať preč z mesta. Alebo nie ? Nie je lepšie sa tomu vyhnúť ? Usúdil som že áno. Vyhnem sa tak zbytočným zisťovaniam kontaktu a adresy prípadne akejkoľvej konfrontácie ktorú tak veľmi nechcem. Musím vydržať do ďalšieho rána. Ale ten sen. Dopil som teda čaj. Zhasol malú lampu a uložil som sa do postele. Pekne bez rušivých zvukov, bez duše, bez srdca. Prikryl som sa až po krk. Dnes v noci bude skutočne veľká zima.