Spravil som si typickú tuhú kávu a pomedzi sledovanie ľudí z balkóna som sledoval ako zrniečka pomaly klesajú na dno. Koľká podobnosť. Prišlo očakávané zaklopanie na dvere. „Nazdar Zack ako sa máš?” „Veľmi dobre len mi chýba jedna vec a myslím že vonia rovnako ako tá čo sa nesie tvojim bytom.” „Vtipkár hneď ti uvarím.” Zacka som mal rád. Bol to dobrý človek a dobrý priateľ. Či už môj alebo jej. Chodil často a mnoho krát sme sedeli hodiny a rozoberali všetko. Tik, tak. (tie slová proste zbožňujem). Pripravoval som kávu a on si domácky zapálil cigaretu. „No čo tak už mi povieš ako si dopadol včera s tou tmavovláskou?” Usmial som sa. „Čo by si chcel vedieť? Dopadol som presne tak ako obvykle.” „To znamená?” „Ako keby si nevedel. Bola neopísateľná.” Po byte sa rozľahol rehot. Vedeli sme presne čo to znamená. „Keby si raz dal prednosť slečne pred fľaškou možno by tvoje popise boli zaujímavejšie. Mužská spoločnosť v tvojej prítomnosti týmto prichádza o veľa. Len mi prezraď prečo si to spravil.” „Prečo prečo. Proste moc provokovala. Len som jej dal to čo toľko chcela.” Chvíľku sme ostali obaja ticho. Potrebná pauza pri prehupnutí do ďalšieho dejstva. „A tebe vôbec nevadí že má päť rokov priateľa?” „Mne? Prečo by to malo vadiť mne? Predsa to má vadiť jej.” „Oliver ty si blázon. Špina bezcharakterná.” „To sa mýliš priateľ môj, ja mám charakteru toľko že by som ho mohol požičiavať.” Keby si tak o všetko vedel Zack, vraj ja a bez charakteru. „Radšej mi povedz čo ideme robiť dnes. Je piatok. Máš nejaký návrh?” Moje myšlienky v tom momente boli niekde úplne inde. Zrniečka kávy, ľudia. Hore a dole. Tam a naspäť. Hlavne potichu. „Netuším.” „ Premýšľali sme že by sme šli k Chinches. Vieš tam kde hrávajú tie kapely.” Čiastočne sa mi zdvyhol žalúdok. Bol to podnik kde chodila presne tá zmes ľudí ktorých som nemohol zniesť. Mladé alternatívne kapely, slepo-hluché bítnicke publikum. Študenti a študentky. Kurvy v nenápadnom prestrojení bažiace po nafúknutom intelekte. Pohárik s vínom, možno aj dva. „Ako len chcete Zack. Pokiaľ to vyhovuje vám dvom.” Niektoré veci človek znesie, ide o vyšší cieľ. „No vidíš ja som tušil že nato pristúpiš. Takže ja pôjdem a stretneme sa o šiestej pred barom.” „Platí, maj sa.”

Neuveriteľne som sa tešil. Myslím to vážne. Z chladničky som vytiahol šesť vajec, slaninu, nakrájal cibuľu a spravil si delikátnu praženicu. Navštívil som sprchu a dlhý čas nechal horúce kvapky dopadať na moje telo. Revitalizácia. Pri holení som si uvedomil že aj tento strojček už má toho za sebou viac akoby mal a celá procedúra by sa pokojne mohla volať trhanie namiesto holenia. Obliekol som sa a pomaly vyrazil. Respektíve pomaly si zavolal taxi. Zbehol som pár poschodí s pocitom ozajstného atléta a pálčivou bolesťou v hrudi nastúpil do auta. „Pred Chinches poprosím.” Vždy ma fascinovali ľudia ktorý vedeli celú cestu hovoriť s taxikárom o veciach ktoré by ma v živote nenapadli. Ja som to nevedel. No rád som bol poslucháčom. Podivné nočné príhody a pikantné zážitky človeka o štvrtej ráno vždy pobavili. Často viac ako samotná noc. Ubehlo to rýchlo. A ticho. Zaplatil som, vystúpil a dve moje najbližšie osoby ma čakali pred vchodom. Najbližšie. Kývali mi už z diaľky. Aká ideálna scéna.

„No moji drahý máme stôl?” „To si píš že máme. Predsa by som nič nenechal na náhodu.” Zack. Vždy pripravený. „Ako sa má naša najdrahšia slečna?” „Ach Oliver mám za sebou dlhý deň v práci tento večer bude pre mňa ako vykúpenie.” Pracovala ako copywriterka v jednom známom časopise. Občas som sa čudoval že písať a rozprávať jej nie je po práci proti vôli. No čo potom ja? „Nemaj strach horúčka sobotňajšej noci sa blíži.” Usadili sme sa a kapela začala hrať. Vedel som čo musím spraviť a preto som objednával vo veľkom. Inak to nešlo. Bolo mi na zvracanie zo všetkého na okolo. Teda. Skoro zo všetkého. Kapela hrala, hustol dym aj nálada. Občas premýšľam prečo sa vždy na toto nechám nahovoriť. Pitie je drahé, drahšie ako doma a priateľov tam mám nespočetne viacej. Aj keď často nejde o úplný dialóg. Čas plynul pomerne rýchlo. „Viete čo ja sa pôjdem na chvíľu vyvetrať von. Hneď sa vrátim.”

Vyšiel som von a sadol si na lavičku pred bar. Zapálil si cigaretu a bol. Nepremýšľal. Aspoň na moment. A naozaj to bol doslova moment pretože po pár minútach mi okolo ucha presvyšťala prázdna fľaša od piva. A nebola sama. Mala majiteľa ktoré som poznal. S fotky. A aj jeho priateľku. O niečo osobnejšie. „Ty hajzel.” Vždy ma fascinuje prečo ženy proste nevedia byť ticho keď sú v danom momente tak skalopevne presvedčené že robia presne to čo chcú. „Áno hajzel to som ja želám pekný večer.” Sebavedomie mi nechýbalo, ani alkohol ani nenávisť. Nie voči nemu. Nenávisť ako taká. A mimo iného fyzické predispozície mi dávali evidentnú výhodu. Znova som sa cítil ako neporaziteľný hrdina. Ten krásny pocit, ukojenie mužský pudov. Pradávnych. Náprach, stret hánok s kosťami čeľuste, do neba počuteľné chrupnutie. Let, pád, krv a slzy. „Ty hajzel!” Znova ? Aké komické. V tú noc som hajzel nebol. Ach láska aká si nevyspytateľná. Stojím a nechám ju udierať päsťami do mojej hrude a tváre. Tento moment som nezraniteľný. O pár sekúnd vybehne spoločne so Zackom. „Ty hnusná kurva.” Nesnažím sa čudovať. Krehká ruka vyletela neskutočnou silou a zasiahla ženu okupujúcu moju tvár. Tak elegantne, sviežo a predsa s takým hnevom vo vnútri. Plameňom horiacim v očiach a šľahajúcim dookola.

Po krátkom predstavení sme znova sedeli vnútri. Vybavila mi od barmanov ľad. Chladil príjemne. Sŕkal som pivo a pozeral. Len tak. „Oliver kto to vlastne bol?” „Neviem či je to práve najlepšia téma na konverzáciu. Bola to žena z minulej noci a jej životná láska.” „Tak teraz naozaj neviem kto je väčší debil.” „Ja som ti vravel že neviem či je to najlepšia téma.” Začali sme sa smiať. Vonku sa rozpršalo a kvapky padali na rozpálený chodník. Zavolali si taxík a ja som sa vybral pešo. Kvapky padali ďalej. Na rozpálenú tvár. Hasili.