Keď som bol mladší poznal som jedného výnimočného človeka. Bol to plavec, potápač. Venoval sa potápaniu do hĺbok bez kyslíkového prístroja. Všetci sme ho obdivovali. V našom okolí nebol nikto ako on. Každý kto bol v niečom takto výnimočný si získal obdiv skupiny. V podstate nešlo ani o nič podstatné. Či ste vedeli hodiť šesť žabiek alebo ukradnúť tucet jabĺk. Vynikali ste. Neexistovala závisť. Len úprimný obdiv. Ja som nevedel nič. No zato som skvostne rozprával. Vedel som zjednávať, presviedčať, obmäkčiť. Jedného dňa keď sme len tak sedeli na lavičke. Na tej tak známej lavičke ktorú nájdete asi v každom meste každého parku na svete. Aspoň ja som si to vtedy myslel. Doteraz si na ten moment veľmi dobre spomínam. Nato opadané lístie, hnijúce okolo stromov. Tak holých a akoby bez akéhokoľvek rozmyslenia roztrúsených všade. Drevo natreté farbou jesene, farba ktorá sa postupne šupila a zliezala dole. Postupom rokov. Kúsok po kúsku. V ten deň, v tom parku som sa ho spýtal: „Ako hlboko si myslíš, že dokážeš klesnúť?” „Vieš neviem presne čím to je, ale dokážem zadržať dych na tak dlho ako nikto iný. Neviem ako hlboko no viem že dosť nato aby ma nikto nevidel.”

Spomenul som si na toto stretnutie práve keď som sa prechádzal okolo jazera. Nad vodou bola ešte hmla, na hladine sedeli labute. A tak som sa usadil aj ja, do blízkeho bistra s výhľadom na toto jazero a začítal sa do knihy. Stránky leteli jedna za druhou s príchuťou tuhej zalievanej kávy. Podnik bol v podstate prázdny až na dvojicu sledujúcu jazero skrz zahmlené okno. Bol to jeden z tých príjemných okamihov ktorý občas zažije každý. Moment keď myšlienky letia ako čepeľ noža tkanivom ako zlomky sekundy a kým ty spíš s otvorenými očami mimotelovo hľadajú priestor ktorým vniknú do priestorov izby aby v poslednom momente odrazili smrtiace zranenie. Moment kedy telo necíti nič. Ani som si neuvedomil ako ubehol čas a pri pohľade na hodinky som ostal v šoku, boli dve poobede. Úplne som zabudol na dnešné večerné stretnutie. Stretnutie s osobou z mojej minulosti. Narýchlo sa ženiem domov aby som sa stihol prezliecť a dojsť na určené miesto.

Dlho som ho nevidel, bol mi ako brat. Hnedo-zelené oči, hnedé vlasy, výrazná jazva na pravej lopatke. Jazva po bitke za možnosť byť v prítomnosti škrupiny človeka prežratého červami ktoré vyliezali z odporne znetvorenej brány otvorenej každému kto mal dosť na zaplatenie vstupného. Vchádzam do baru, rovnakého v ktorom sme sa stretávali kedysi. Sedí za rovnakým stolom, rovnaká tvár a výraz. No niečo z neho sála, niečo odlišné ako predtým. Strhaná, vystrašená tvár, prešedivelé vlasy. Ubolený výraz. „Ahoj Silvester. Preboha mám pocit že som ťa nevidel sto rokov.” „Ahoj Oliver, sekol si sa o jednu nulu. Bolo ich desať.” Objednali sme si pitie, preberali minulosť, prítomnosť. Všetko. „Silvester musím sa ťa niečo opýtať. Vyzeráš inak. Nedá mi to, ale…Stalo sa niečo?” Myslím, že moju otázku očakával. Obrátil pohár s vínom do seba a začal hovoriť: „Vieš môj život od kedy sme sa nevideli mal šialené obrátky. Za každú cenu som sa snažil nájsť niečo čo sa nájsť nedá. A pritom som strácal samého seba. Zo strachu pred správnosťou mojich krokov som utekal a utekal vždy ďalej a ďalej. Až raz keď som sa už neveril v nič ani v sám seba. Som havaroval. Počul som podivný šum. Akoby rieka. To posledné si pamätám. Najskôr svetlo a potom tma. Teplo a zima. Nebolo ti podivne prečo mám čierne okuliare? Oliver ja som oslepol.”

V tom moment sa akoby zastavil celý svet. Naozaj mi to nebolo z počiatku divné, sám neviem prečo. „Silvester musím si odskočiť. Počkaj chvíľu prosím ťa.” Jeho slová ma obliali ako sprcha ľadových ihiel prebodávajúcich každú časť môjho tela. Opláchol som si tvár a vyšiel von z toalety. Vyšiel von do miestnosti kde bolo prázdno. Môj znova nájdený priateľ zmizol. Nevedel som kde a nikdy som sa to nedozvedel. Ostala po ňom len jedna jediná vec. Dopis. Otvoril som ho a uzrel pred očami len štyri vety.

„Spomínaš si na toho čo vedel tak dlho zadržať dych? Umrel. Doktori povedali, že sa udusil v spánku. Proste sa v jednom momente už nevedel nadýchnuť.”