Jednoduchý deň. Úplne obyčajný. Rovnako ako raňajky a obed. Zdravý tento chorý muž a v jeho rukách voľno. Kto by nechcel vytúžených dvadsaťštyri. Hodín voľna. Momenty keď nemusíš a možno som aj niečo chcel no hlava mi pulzovala viac ak obvykle. Z reproduktorov hrá Lamb a „I’ve never feel completeness.“ Hudba sa rozprestiera a udiera do stien. Odráža sa. Som vcelku spokojný no kúsok po kúsku zúrivý. Všetci sme. Pár klikmi preniknem do virtuálna. Sledovať životy priateľov ktorých som roky nevidel no pogratulujú. S radosťou k mojim narodeninám. Nuž slávim osemdesiat. Koho to zaujíma. Pozdrav odoslaný. Prebehnem emaili, zmažem odpad a odpad prečítam. Znova toľko zaujímavého. Vyskočilo okno. Okno nie z okna. A z okna na mňa bliká to jednoduchá veta. Ktorá môže skrývať inú. No zároveň by mohlo ísť aj o jednoduchý interest o moju osobu. Myslím pozitívne. „Ako sa máš Oliver?“ Čo odpovedať. Vždy to vo mne vyvoláva fylozofickú debatu o vlastnom bytí. Až sa mi napokon odpovedať ani nechce. Hádžem do seba ružovú pilulku. „Mám sa. Raz tak, raz tak.“ Peter je milý muž. Istú dobu som si myslel, že po mne túži. No vysvitlo z toho že niesom typ pre homosexuálov. „ Pýtal som sa ako sa máš teraz.“ „V poriadku. Som naladený pozitívne, mám chuť na dobrý obed a pohár vína. Zajtra idem do práce.“ „Máš chuť na víno a niečo k nemu ?“ „Dá sa to povedať aj takto ak to lahodí tvojim ušiam.“ Čo asi odo mňa chce? A prečo odo mňa? Má predsa dostatok priateľov a ja niesom najlepší spoločník. „Mohli by sme večer nikam zájsť čo povieš?“ „Počkaj pozriem sa do diára či dnes mám voľno.“ „Preboha Oliver. Nemáš diár, máš voľno. Prestaň má nútiť prísť pre teba.“ To som teda naozaj nechcel. Môj hrad musí ostať chránený. „ V poriadku. Matador o 20tej.“ „Výhovorky neprijímam. Viem tvoju adresu, mysli nato.“ Naše virtuálne svety sa rozišli. Offline. Zobral som papier a pohybom rúk sa na ňom zobrazovali slová. Pomaly. Svet stál.



V elektronickej búrke,

vrava osôb bez tela,

monotónna rozkoš,

ako guľka telom letela.



Sadistické citoslovcia,

oslovujú nahých chodcov,

prepojení istotami,

nemo hľadajú jednorožcov.



Až kým som nevyždímal pocity na kosť. Hlava klesla na stôl. Dobrý spánok. No trval len chvíľu a zobudil ma budík. Potreboval som rýchlo vybaviť pár vecí v blízkom meste. A tak kráčam po dlhej ulici. Nikde nikto len dva dlhé rady svetiel po stranách lemujú cestu do tmavej ničoty. Premýšľam o sebe. O svojom vlastnom živote. Nemám sa na čo sťažovať, no napriek tomu my všetko príde ako zátaž. A tak krok po kroku nesiem vlastné závažie omotané okolo pliec.
Je to pokojný večer. Tichý ako ja, žiadny zvuk len tie lampy, ktoré nenápadné sledujú čo sa deje. Pozerajú na mňa a nemo dešifrujú moju osobu. V tom zrazu do mojej večernej prechádzky vstúpy človek. Spoza rohu, rýchlo a vyplašene roztrhne tmu. „Prosím Vás. Mohli by ste zhasnúť to prekliate svetlo?” Zamrznuto sa prizerám a nechápem. „Asi Vás nepoteším, ale zhasnúť pouličné lampy nie je v mojej kompetencii.” „Kto do čerta hovorí o týchto lampách? Máte pocit, že toto je svetlo? Ja hovorím o tom svetle vo Vás. O tej malej žiarovke, o tej mŕtvej sivej farbe ktorú vidím všade.” Každý máme vlastný problém. Pomyslel som si. „ Môžem Vám vymeniť moje závažie za žiarovky, ak chcete. Nočný chodec na mňa pozrel s úplne nezaujatým pohľadom. „Priateľu, závažie vymeniť môžeš. Stačí nájsť tie správne dvere, ale žiarovky svietia neprestajne. Celú noc a celý deň. Rozsviecujú sa pomaly, postupne. No zrazu svietia všade. V každom. Svietia až do momentu keď…”
Túto vetu už nedopovedal. Spadol na zem a ostal ležať. Pozrel som sa hore na všetky tie lampy. Svietili krásne a ja som kráčal ďalej. Do izby, kde si k nohám zložím všetku ťarchu a nechám sa opantať ešte väčšou tmou v ktorej svieti svetlo.
Zobudil som sa až na obed. Vzal všetko potrebné a odišiel preč. Čakala ma ďalšia cesta. Smer? Neviem. Nasadám do prvého vlaku, lístok na konečnú. Opriem sa a pozorujem svet vonku. Zelený, sivý, hnedý a modrý svet. Veziem sa celý deň viem odkiaľ, neviem kam no viem že sa vrátim znova na to isté miesto. No vždy o niečo iný.
Deň ubehol rýchlo a ja sedím a sledujem muža oproti. „Nebude Vám vadiť keď zažnem svetlo?” „Nie, vôbec nie len si poslúšte.” Odpovedám slušne. „Viete chcem čítať.” Podivný, nenápadný mladý muž. Moderný rám okuliarov zarytých do nosa, tváre, očí. Upravená brada a sveter a človek. Vyťahujem knihu a papiere a pokladám ich na stolík. On tiež. Začínam čítať a on tiež. Pokladám knihu, on pokladá svoju. Pozriem sa lepšie. Vyberá papier a svižne energicky zapisuje vždy pár riadkov. Vytiahne nový papier a znova. Podivné.
Zrazu sa však zmení svetlo a ja v odraze okna vidím jeho knihu. Biblia. Hm, prečo nie. Očami putujem po okne a vidím papiere pod ňou. „Duchovná disciplína.” Pozriem sa späť na muža a s hrôzou mi padá sánka. V jeho hrudi akoby svietili svetlo. Malé, sivé… Strhnem hlavu vľavo, najskôr nič. Žena obyčajná mladá žena. Zaostrím lepšie. V rukách drží knihu populárnej, známej slovenskej autorky vskutku nechutných sračiek. Blik. Revízorka: „Nech sa páči. Nech sa páči. Nech sa páči.” Blik, blik, blik.
Začína sa mi točiť hlava a prichádza mi mdlo. Raketovo odchádzam z kupé a rútim sa ako vlak vo vlaku na svoj…jeho koniec. Pozerám sa na koniec. Do tmy, do konca. Svetlá Bratislavy stratili svoj lesk, svetlá sveta stratili farby. Vystupujem z vlaku, utekám na najvyššie miesto ktoré poznám. Cítim kropaje studeného potu tiecť po tvári nižšie a nižšie. Zhlboka vydýchnem a napĺňam pľúca dymom. Sledujem temné mesto plné svetiel bez života.


Telefón zvonil asi milión krát. Bol to Peter. Som presvedčený že už klopal aj u mňa doma. No ja som bol preč. Ďaleko od toho miesta. Dnes som to znova nestihol. A žiaril by azda on? Silne pochybujem.