„Cítiš sa rovnako sám?” Pýtam sa sám seba za dverami tej istej izby ako každý deň. Pri svetle veľkej sviečky v spoločnosti zaplneného popolníka a fľiaš od vína. Je to požehnanie alebo prekliatie ? Priateľov mám. Pár. Známych mám taktiež aj keď pri pomyslení na väčšinu z nich mi zviera žalúdok. Nie zviera, ale kŕč. Ľudí okolo seba mám okolo seba tiež mnoho. Nanešťastie. Okrem momentov keď som sám. Mojich momentov. Tých keď sa oprostím od reťazí spoločnosti. Od všade prítomných okov ktoré dusia moje hrdlo. Netuším či žijem v pokročilej paranoji. Nikdy som sa to zistiť nepokúšal. Dokonca nie som ani introvert. Alebo azda ? Definícia toho slova mi nedostačuje nato aby som vyslovil jednoznačný rozsudok nad mojou osobnosťou. Prácu mám. Vyhovuje mi. Sú nás milióny a každý z nás kráča iným smerom s iným darom. Nie ja sa nechcem povyšovať nad nikoho len v určitých momentoch nechápem. Nie som kompetentný nato aby som súdil okolie a jeho hodnoty. A napriek tomu všetkému to robím. Utekám do spoločnosti ľudí ktorý už nie sú medzi nami. Ich názorov a pohľadov na život. Nepokladám ich vyjadrania za absolútne korešpondujúce s mojimi. Len sledujem múdrejších, starších. Chcem zistiť či sa mýlim ja. Či ja som pokazený článok. V inak dokonale fungujúcej spoločnosti. Alebo zapadajúci no neviditeľne vytŕčajúci. Ktorého hrany vidieť len keď sám zatvorím oči.


Aj vy sa cítite rovnako ? Že to všetko normálne jednoducho nemôže byť správne. Dakedy. V dobe keď existovala možnosť niečo zmeniť a neobopínala nás sieť ľudia hovorili. Hovorili a písali. Mnoho. Kto však píše dnes? V miliónoch sa stráca to málo ktoré za niečo stojí. Za zabuchnutými dverami reklám, kontaktov, telefónov a známych. Hoc aj neznámych no známych mojich známych. Už sa neformujú skupiny. Formujú sa spoločenstvá slepých. Ktorý keď otvoria ústa hoci aj za veľkou myšlienkou vychádza z nich len vietor. Vietor a na zem padajú šváby ktoré sfanatizovaný dav hltá a klania sa svojich sexualné príťažlivým asexuálnym božstvám bez vlastnej tváre. Tým ktorý svoj chtíč zakrývajú za ciele ktoré nie sú nikdy dostatočne odhodlaní splniť. Zo silou davu a moci sa mení zapálenie pre čin na bezodnú misu zvratkov ktorými sa kŕmia. Hrdinovia vo vlastných rozprávkach bez konca. Ktorý zmiznú rovnako rýchlo ako prišli.

Oliver Mope: Uverejnené 24.3.2009 o 17:59, Prečítané: 0x, Buďte prví spomedzi priateľov, ktorým sa to páči.


A deň sa pomaličký blíži ku koncu. Utorok. Podľa mňa by ani nemal existovať. Pondelok je začiatok, streda je stred, štvrtok deň pred piatkom ktorý je veľmi významný pretože oznamuje koniec. Potom sobota kedy si môžeme upratať byt a nedeľa čas na obed s rodinou. Cítim, že mnou lomcuje choroba. Siahnem do poličky v kuchyni. Zalejem coldrex a spravím si hrniec plný čaju. Acylpirin a ľahnúť do postele. No pred tým všetkým si musím zavolať. „Dobrý večer pán Gondora, chcel by som Vás informovať o tom že už som v poriadku a kedy by som mohol nastúpiť do práce ?” „Zdravím Vás pán Mope som veľmi rád že to počujem. Na zajtra už máme plán spravený ale myslím si že štvrtok by mal byť voľný a môžeme pokračovať podľa plánu na tento mesiac.” „To je skvelé. Ďakujem za informácie a prajem pekný zvyšok večera.” „Dovidenia.” Takže nakoniec predsa tá výplata bude lepšia ako som si myslel. Popolník. Priateľ ktorý nikdy nesklame. Do ktorého sa zmestí všetko svinstvo ktoré ma pomaly ale určite zabíja. Vraciam sa do izby a rukou prechádzam po telách všetkých ostatným ktorý nikdy nesklamali. Aký ste len krásny priatelia. Čoraz viac kníh. A s každou z nich sa cítim o niečo plnší v mojej prázdnote. Hlavou mi behajú všetky tie prežité životy a príbehy. Stovky postáv, osudov, smútku radosti a šialenstva. Krvy, potu, boja. Chrabrí rytieri svojej doby ktorý vďaka svojim slovám nezapadli do zabudnutia. Ich slová nezapadli. Oni sa zmenili znova na prach. Užijem lieky na utíšenie fyzickej bolesti. Zajtra ma čaká ďalší deň. Plameň dohára.