na co tu vlastne sme a co je ta zem ktoru hladam ako zaklad?
tak si sedim, vesela a pozeram na pana oproti pri stole, co si dava krémes, spic a totricku a zapija pol litrovou sodou, tak 50rocny, zvlastne ostrihany, stary balonak, v ociach skromnost nekonecna pokorna ... na co asi mysli? v akych myslienkach plynie jeho zivot?
tie hranice ktore dosiahneme miznu, tie ktore nie, zostavaju dlhsie hlbsie.
preco nedokazem menit veci pohladom? pohladom na svet?
ja neviem co tym chcem povedat, asi ze neviem vobec nic, a vsetko co mam moze byt kedykolvek nic. nikto neporadi, nikto nepovie, sam sebe odpoved? sam sebe dar za oci, sluch, cit, i rozum aky-taky, vlastne pluca co dychaju, vlastne telo ktore sa hybe, zije a hreje.
najlepsie alebo najhorsie, ze zajtra mozem mysliet uplne inak