Irak má novú generáciu stratených mužov. Tentoraz ich však nemá na svedomí Saddám Husajn, ale americkí okupanti. Muži sedia vo väzniciach, ale ich rodiny o nich nič nevedia. Americkí vojaci prepadávajú rodiny, zatýkajú „podozrivých“ mužov, ktorých však vyšetrova? začnú až po ich uväznení. Podľa oficiálnych hlásení má najstarší takýto väzeň 75 a najmladší 11 rokov. Svedectvo vydal v denníku The New York Times 7. marca Jeffrey Gettleman.

Sabrea Kudiová nemôže nájs? svojho syna. Zobrali ho americký vojaci pred bezmála deviatimi mesiacmi a odvtedy o ňom nič nevie. „Bojím sa, že je mŕtvy.“ Lara Waad zasa nevie, kde má manžela. Tiež ho zatkli. V Abu Sifa, dedinke severne od Bagdadu, boli celé hospodárstvá doslova vyčistené od mužov – zmizli otcovia, synovia, bratia, strýkovia. Ženy orú polia, strážia domy a vláčia vrecia grapefruitov na svojich chrbtoch. „Essam, poď sem, “ volá Malaika Hassan na svojho vnuka. „Ukáž našim priateľom, kto je nový pán domu.“ Essam sa pritúlil k jej sukni. Má 10 rokov.

Vrátili len auto. S. Kudiová hovorí, že má 50 rokov, ale vyzerá na viac. Jej prvý syn zomrel v iracko-iránskej vojne, druhý zasa v Kuvajte v roku 1991 a tretí počas minuloročnej americkej invázie. Dvaja ďalší boli zmrzačení v boji a manžel zomrel. 23. júna čakal Muhammad, 32-ročný výrobca nábytku, na americkú kontrolu v Ramadi, keď sa zrazu spustila paľba. Svedkyňa tvrdila, že ho v prestrelke ľahko zranili a potom zatkli. O tri dni Američania vrátili Muhammadove nákladné auto, ale údajne nevedeli, čo sa s ním stalo. Na ďalší deň šla S. Kudiová do asistenčného centra prezrie? na počítači zoznamy väzňov. Opä? vstúpila do malej pracovne, sadla si do malého kresla a požiadala ženu za pracovným stolom, aby našla meno jej syna. A opä? počula, že nie je v záznamoch.

Irak má novú generáciu stratených mužov. Ale tentoraz nekončia v masových hroboch, alebo na dne rieky Tigris, ako sa to často stávalo za Saddáma Husajna, teraz ich zadržiavajú kdesi v amerických väzniciach. K neistote prispievajú nielen samovražedné atentáty, ale aj každodenné razie amerických vojakov, ktorí prepadávajú domy a terorizujú rodiny. Podľa vojenských štatistík o zadržiavaných má najstarší väzeň 75 a najmladší 11 rokov. Armádni predstavitelia tvrdia, že niektorých zadržiavaných mužov obvinili z vážnych činov, vrátane zostreľovania vrtuľníkov a ukladania mín.

Môžu zatknú? kohoľvek. Vojaci však zároveň priznávajú, že väčšina väzňov pravdepodobne nie je nebezpečná. Vojenskí sudcovia už preverili prípady 1166 ľudí a 963 z nich odporučili prepusti?. Jedným z dôvodov, prečo sa toľkí ocitli za mrežami je rozdiel medzi prácou vojakov a policajtov. Tipy nie sú vždy spoľahlivé. Delostrelci nie sú detektívi. Podozrivých pritom začínajú vyšetrova? až po ich uväznení, nie pred ním. „Samozrejme, musíme by? pri tom opatrnejší, “ hovorí brigádny generál Mark Kimmitt, zástupca šéfa operácií okupačných vojsk. „Nechceme uväzni? celú dedinu a napokon skonči? s jedným strelcom.“ Podľa medzinárodného práva majú Američania ako okupanti právo zadrža? kohokoľvek, kto predstavuje ohrozenie bezpečnosti, hoci na také podozrenie nemajú dos? dôkazov. Lenže na rozdiel od povojnového Japonska či Nemecka v Iraku toto ohrozenie neprestalo oficiálnym skončením vojny. Do 30. júna chcú však Američania odovzda? správu krajiny irackým predstaviteľom. A nikomu nie je jasné, čo sa potom stane s väzňami.

Nočné zatýkanie bez vysvetlenia. Americkí vojaci vravia, že sa usilujú ľuďom pomôc? nájs? zadržiavaných príbuzných, dokonca ich zoznam dali na internet. Ale počítače sú pre Iračanov neznámym pojmom a tak mnoho rodín stále nemá ani tušenia, kde sú ich muži. Najčastejšie ich odviedli v noci s batohom v ruke a bez vysvetlenia. Veľa ľudí tvrdí, že keď sa pýtali vojakov, kam ich príbuzných berú, vojaci im odvrkli: Sklapni! Okrem mužov dokonca zatkli aj niekoľko sto žien. A po celom Iraku je nielen zopár veľkých väzníc, ale aj stovky malých väzení a základní.

Irak: veľké väzenie „Američanom stačilo pä? minút, aby zobrali môjho syna, “ hovorí Fadil Abdulhamid. „Ale mne potom trvalo takmer mesiac, kým som ho našiel.“ Adil Allami, právnik Organizácie na ochranu ľudských práv v Iraku tvrdí, že takýto väzni nemajú prakticky žiadne práva. Ani jeden z nich nemá právnika a väčšine zakazujú akékoľvek návštevy. „Irak sa premenil na jedno veľké Guantanámo, “ prirovnáva situáciu k americkej vojenskej väznici na Kube. Armáda tam bez akéhokoľvek oficiálneho obvinenia zadržiava stovky „podozrivých z terorizmu“. Niekoľkí muži, ktorí sa prednedávnom dostali z amerických väzení v Iraku tvrdia, že ich bili po hlavách, izolovali v chladných a vlhkých miestnostiach aj niekoľko dní.

Vojaci a psy. Minulý mesiac Američania suspendovali 17 vojakov a dôstojníkov, vrátane vyšších veliteľov, ktorí sú obvinení za násilie vo väznici Abu Ghraib. V nej. V tejto väznici, severne od Bagdadu sú tisíce väzňov. Každý deň sa rady žien zahalených do čierneho pchajú do hlavnej brány, zvierajúc ošúchané kúsky papiera, prosebne hľadiac na stráže, len aby videli svojich stratených mužov. „Pohyb, pohyb, pohyb!“ kričí na nich americký seržant . Sabrea Kudiová, ktorej syna Muhammada zadržali pred deviatimi mesiacmi, bola v Abu Ghraib vyše 20 krát. Predtým bola na vojenských základniach, v temniciach, asistenčných centrách, nemocniciach i márniciach. Hovorí, že ju strkali vojaci a naháňali psi.

Odvliekli aj učiteľov. V Abu Sifa, zadržali 83 ľudí počas razie proti vysokým funkcionárom Hussajnovej strany Baas. Lenže podľa tamojších ľudí bol každý človek v dedine členom strany. „Dokonca aj psy, “ ironizuje roľník Munther Haddam. F. Hassanovi, ktorý žije s 10-roným vnukom zobrali americkí vojaci štyroch dospelých synov: „To mi nemohli necha? aspoň jedného?“ Podobne skončila väčšina učiteľov v dedine. Saba Muhammad ich hneď začne vyratúva?: Salah, Faisal, Ahmed, Ayub, Emad, Raad... „Jedenás?. Jedenás? učiteľov. A teraz mi povedzte, čo asi tak máme k Američanom cíti?.“