no tak moj "lubostny zivot" sa zacal naozaj "uzasne".

na jednej chate. mala som 14, on 21, bola som mala naivna a on chcel iba jedine: vyspat sa so mnou najskor, ako to bude mozne. nechala som si do hlavy natlacit neuveritelne kaleraby ale vazim si sama seba za to, ze som v rozhodujucej chvili povedala nie. akurat to malo negativne dosledky v tom, ze som sa o den neskor aj tak citila ako pouzita handra. od tej svine som dostala svoju prvu pusu.

dalsi bol nejaky madarsky vojak na lyziarskom. jeden z tych jednoduchych chlapov, ktori po veceroch vysedavaju v krcme, piju pivo a vychvaluju sa kamaratom svojimi sexualnymi zazitkami. sedeli sme na schodoch a on sa ma spytal, ci mu dam pusu. bol smiesny. a potom, ked som mu ju dala, si myslel, ze som sa mu tym zaviazala na cely zivot alebo co. neustale za mnou doliezal a mala som z toho debilny pocit.

nasledovala laska cez internet. po niekolkych mesiacoch zhavenia klavesnice sme sa klasicky stretli irl, cely cas sme sa olizovali ako dve male stenata a asi prvykrat v zivote som sa naozaj zamilovala. jeho vizaz bola v poriadku, akurat ze mal trojku zo spravania a okolo seba mraky ctiteliek. takze som si nemohla nahovarat, ze prave ja ho zmenim. myslim, ze som to cele brala prilis vazne. bol to jediny chalan, kvoli ktoremu som plakala.

no a potom jeden styri a pol mesiaca trvajuci vztah s clovekom, ku ktoremu som nic necitila. zistila som, ze predtym ako sme sa spoznali, veselo slapal na piku, hubickach, ganji a este neviem na com, takze to bohvieco nebolo. neskor som prisla na to, ze sa z neho pomaly stava alkoholik. ked sme boli sami, mlcal ako ryba a konverzaciu som musela stale zachranovat ja. typicky priklad chalana so zlym detstvom, ktory v sebe nosi nejaku traumu. citila som, ze mi neveril. naivne som si nahovarala, ze ho casom urcite budem mat viac rada, ale nestalo sa. a na dovazok sa ma akosi bal dotknut a ja som sa nanho nechcela vrhat, aby si o mne nemyslel nieco zle. jednoducho tomu chybala vasen. neustale ho otravovala jeho byvala. cele to bolo o nicom. hnevam sa na seba, ze som si s nim vobec zacala.

teraz je tu chalan, ktoreho som spoznala na silvestra. ten ma asi najpestrejsiu minulost zo vsetkych. odchod zo skoly, drogy, psychiatria, kontakty s mafiou, suknickarstvo. nepocula som o nom este nic pozitivne, tak som sa rozhodla, ze zistim, ci je vazne taky, ako sa o nom hovori. je naozaj pekny, to musim uznat. ale... nemozem mu verit. prvykrat som s nim bola na novy rok v jeho byte. nic nebolo, len sme klasicky kecali a sla som domov. pozdejsie povedal, ze si vtedy myslel, ze som bola sklamana z toho, ze si ku mne nedovoloval viacej. odvtedy sme sa videli len na diskoteke a predvcerom som sa k nemu zase nejak dostala. teraz to uz vobec nebolo o rozpravani. ale co si na nom vazim, je fakt, ze otvorene daval najavo, ze sa so mnou chce vyspat a ziadne uskoky a halusky, ze ma ma rad, ze som krasna, ze mu na mne zalezi a podobne picoviny, ktore ma uz unavuju. vedela som, ze keby som to urobila, lutovala by som. neslo o technicku stranku veci, pretoze viem, ze by sa mi to s nim pacilo, lenze psychicky by som z toho bola na dne. a kedze zatial nemam masochisticke tendencie, nechala som to radsej tak.

tusila som, ze ked si s nim nieco zacnem, budem sa len trapit. a je to tak. ma okolo seba viacero slecien, s ktorymi sa obcas vyspi. zdovodnil mi to tak, ze ich jednoducho urobi stastnymi, lebo to chcu, a nic ine s nimi nema. vsetko zaklada na telesnom kontakte, co sa mi nepaci. mame spolocne akurat to, ze ani on sa nechce viazat.

nemyslim, ze som zrela na nejaky vztah. neznasam tie reci kamaratok, ktore su zadane pol roka a viac a hovoria, ze na to si zvyknem, ze prestanem tak casto chodit von s kamaratkami a budem chciet byt len s nim. tak na toto ja nie som. vesat si na seba nejakeho pubertaka, ktory sam nevie, co chce. a naviac som prilis egoisticka na to, aby som vedla seba zniesla este niekoho ineho.

lenze tento chalan ma v sebe nieco, comu len tazko odolavam. bohuzial viem, ze vztah s nim by nikam neviedol. nejde to. tato hra na macku a mys sa mi uz ale prestava pacit. som s nim raz za dva mesiace, dame nejaku akciu a tym to konci. vyhovovalo by mi to, keby som si bola ista, ze nic hlbsie k nemu necitim. ale ja si ista vobec nie som.

nechapem, preco stale rozmyslam nad takymi haluskami. v poslednom case uz neviem, co so sebou.