Všetci sme ľudia, jedno plemä.
Sme si rovní-dušou, vôľou...životom
a i tak si potkýňame nohy.
Padáme čoraz hlbšie do zeme
a aj keď si myslíme, že tým rastieme
a stávame sa niekým,
v skutku padáme do hlbokých roklín.
Možno sa spamätáme,
ak pod zem pošleme posledného z našich priateľov.
Potom už nebudeme nikým...pre nikoho.
Budeme sami a čas už naše skutky nazad nevráti.
Preto teraz zadržme opraty a rozhliadnime sa
koľko pliagy po nás ostalo a koľko úsmevov naše telo rozdalo.
Ak je pozitív viac než zla napáchaného,
potom dobre, kráčajme v ceste seba samého.
Ak však zlo prerušilo horu š?astia,
zmeňme sa,
či už hneď
alebo po častiach.
Buďme inými, lepšími,
neviem, v kom to je,
aká chyba,
možno sme zlými,
lebo nám niečo chýba.
Nenájdené, nehľadané.
Skúsme nájs? to svoje preto,
nech už prečo kľačí v bezpredmetno.
Veď každý má v tele draka, čo chŕli oheň,
musí sa ho nauči? tlmi?,
aby bol svojho tela hoden,
aby ho zmenil,
a tým zmenil i seba...v ňom.
Je to pravda odveká,
š?astie míňa človeka.
Dobrý človek sa však netrápi otázkou
až to š?atie príde:
"Naozaj, a zaslúžim si ?a ?"