Kazdy z nas nosi v sebe urcite dilemy, ktore nam vrtaju v hlave. Nevieme ich riesit, potacame sa zo strany na stranu, hladame odpovede a ked si myslime, ze je koniec a dalsia hadanka nasho zivota je vyriesena, zrazu nieco praskne a my sme tam, kde sme boli. Bez odpovede, zmeteni, deprimovani.
Hladanie je asi jedina cesta, ako skumat svoje je. Len malokedy sa nam veci v zivote vyjasnia sami od seba. Dnes som vyriesil jeden zo zaujimavych problemov. Teda, neviem, ci vyriesil, ale stalo to za to. Na jednom cviku (cvicenie na VS, pre nezainteresovanych) mam isteho pana docenta XY, chlapik, ktory uz zjavne toho v zivote videl viac nez dost, tvrdy a prisny. Vyzaduje znacne vedomosti a nevaha patricne studenta zdeptat, ked sa mu nepacia jeho poznatky. A tak sa stalo, ze po vikende plneho mazania mysle alkoholom, ganjou a slabsim tripom som zanedbal skolne povinnosti a dosiel po tazkom tyzdni, dnes v piatok na posledne cviko totalne neznaly veci. To mu samozrejme neuniklo a zavrtal do mna tie svoje prisne chladne oci a ja som mal pocit, ze uz som prisiel o dva body zo zapoctu a nejake ustupky mozem do buducna zabudnut.
Polozil mi otazku, na ktoru som mal asi 20 odpovedi, z toho chcel iba jednu. Mizerna situacia, ze ano? Tak som nepovedal nic, on samozrejme daco o tom, ze to bolo minule a mame to v studijnych materialoch a ja hned ze to ne, to mohlo byt hicijak. Pri konfrontacii mi ukazal patricny graf(to co chcel), ale akosi pozabudol, ze je bez vysvetlenia a teda nikto nema sajnu, o com je.
Cviko islo dalej a ja som citil, ako vo mne kypi hnev a vzdor. Snazil som sa kludnit, ale nejak to neslo. Nakoniec som si spomenul na slova isteho ginazkho ucitela z knihy F.Herberta : Predohra k Dune : Horkoneni. Ten clovek povedal asi toto : "Ak chces zvytazit nad svojim nepriatelom, musis sa odprostiti od pocitiv k nemu. Hnev ti suboj nevyhra, len ti znici mysel." A tak som si povedal, ze jebem na to, nebudem sa na neho hnevat, ze ho mam docela aj rad (co bola pravda a ani som o tom nevedel!) a ze koniec koncov ma pravdu, kezde som sa do toho ani nekukol.
Z cvika som odchadzal docela stasny, povzneseny. Nebolo na nom vidiet, ze by sa na mna zatazil. Vtedy som pochopil, ze akykolvek dalsi pripadny spor by som vyriesil rychlejsie bez hnevu, mozno by k nemu ani nedoslo. Neznicil som si naladu, naopak mi bolo dobre. Dalsia zahada bola vyriesena, a to, ze kopec mojich problemov spocivalo v prilisnom zaslepeni vtieravymi pocitmi. Ono je dobre vazit svoje konanie nie len rozumom a pocitmi, ale vazit aj rozum samotny aj s pocitmi. Nikdy predsa neviete, ci vas neklame prave vasa uvaha alebo vnutorne pocity. Takto zvlastne skoncila jedna z mojich ciest na konci ktorej som aspon na chvilu zil tak, ako som chcel.