Rano som sa zobudila s kruhmi pod ocami. Je to zvlastne, nemavam kruhy pod ocami. Najma ked preplacem vecer. Vtedy mavam opuchnute a cervene oci. Potom vzdy musim aspon hodinu pracovat na tom, aby som mohla ist medzi ludi. A to ma vzdy nuti dobre si rozmysliet, ci chcem nejaky dalsi vecer preplakat. Ale dnes nie, dnes mam len kruhy pod ocami. Ako by to znamenalo: kludne plac, aj tak ti to nepomoze.
Uvarila som si kavu. Nepijem kavu.
Vonku je hmla. Davno som nevidela hmlu. Spomenula som si, ako som pred takymi desiatimi rokmi citila permanentnu hmlu vo svojom vnutri. Ako som si hovorila, ze nechcem zit normalny zivot. Ze nepotrebujem, aby mi niekto hovoril, co mam robit. Moj zivot stoji za prd. Co by som teraz dala za normalny zivot. Co by som teraz dala za to, aby som si cely ten cas nehovorila, ze nechcem normalny zivot.
Cestou do roboty som stretla kolegynu, ako ide do 2. roboty (vlastne do 1.). Prehodili sme spolu mozno 2 vety. Ale to mi uplne stacilo k tomu, aby som sa zrazu zacala usmievat. Skoro nikdy sa neusmievam. Skoro nikdy sa s nikym nerozpravam.