klikanie myskou a tradicne myslienky v hlave... zmenilo sa to, uz som to neudrzal v sebe... chcel som sa stretnut, potrebovala to a ja tiez... nehral som cistu hru... chcel som ju vidiet a povedat konecne pravdu a vylevy zo svojej hlavy mal som strach... isiel som ako strmlav...ale nic som nechcel nechat na
nahodu... ten zlom uz musel prist...
Ocakavana chvila sa blizila a panikaril som ale tradicne som to zahral ako nadejny amatersky herec v Tulavom divadle...
Vo vnutri som si vsak hovoril... dost musi sa to skoncit...
ide predsa o nu... musim jej pomoct... chcem, mam strach co sa stane... nezvladol by som to... plakal, trpel, ze som nic preto neurobil...
Spolocny prve slova a vety sa niesli v prijemnom duchu... rozpraval som o sebe o veciach ktore ma dlhodobo vytacaju...ale uz som ich prijal.. classical family portrait... bohuzial som odkazany na seba.. a potom to prislo... priznal som farbu..
otvorene som zacal hovorit o sukromi... moje vnutro krici: "nebojim sa hovorit... povedz jej to... si silny... potrebuje ta... mate vela spolocneho..." prijemny pocit ulavy sa dostavil a ja som mal pocit, ze teraz je ta chvila pre pomoc...
Hovoril som o vsetko co ma napadlo... bol to prijemny pocit..
citil som ,ze sa bariery lamu... "Pocuva ma, premysla, chce ist dalej, som tu pri tebou... toto je ta cesta ktora je spravna"
Ubehlo vela casu a ja som chcel to dotiahnut do konca...
Myslim ze sa mi nieco podarilo...
Zapalit zapalku, ktora zapali svetielko spolocnej nadeje...

LEN TEBE: "Vdaka ti... za vsetko,
som tu aby som ti pomohol
som tu aby som ta z bahna vytiahol..."

m.