pred par dnami som zase raz potrebovala niekam poslat zivotopis. nasla som stary, spred roka. ubehol presne na den rok, co som to cevecko dopisala a zaklincovala "V Bratislave 04.03.2003". a teraz som ho otvorila - precitala - a... pochytila ma strasna panika, neskor uzkost, znechutenie, frustracia.
na tom zivotopise sa mi totiz NIC, absolutne nic okrem roku nezmenilo. este ani ten pofakany rocnik na skole.

na chvilu som si pripadala ako v zlom sne, ako typci v blair witch, co cely den namahavo putovali vo viere, ze sa dostanu von z toho nechutneho lesa, ale napokon sa ocitli na tom istom ZLOM mieste. proste - headfuck~mindfuck ako vysity.

som o rok blizsie ku kremacnej peci - a co som, do.riti, celych 366 (ó, áno!) dni robila?! ake hodnoty som vytvorila, v com som sa zdokonalila, komu som pomohla? nic, bieda, beda...
sama si za to mozem, nie som schopna nejakeho cinu, ktory by ma posunul dalej, vyssie, hadam bol prospesny aj niekomu okrem mna. ale sypat si popol na hlavu neriesi zhola nic a zo sebalutosti sa mi obracia zaludok, takze snazim sa znazit, lide, vzhuru do panoptika...:)