Opäť ma očarili optické ilúzie. Už niekoľký krát v živote a vždy to dostane nový rozmer. Najprv pre inšpiráciu: (a vôbec nie je podstatné, že ste ich už videli, ak nestačí, je tu celé fórum)






Ako mladý intelektuálik som to bral ako fascinujúcu novú informáciu – keď vykonštruujeme špeciálny obrázok, ktorý „zneužíva“ univerzálne vlastnosti mozgu (najmä) v priestorovej a časťovo-celkovej predikcii môžeme náš mozog oklamať. Obvykle sa to tak píše - nie oklamať nás, ale náš mozog. My sa klamať nedáme, neznie to dobre. A asi to vyplýva aj z toho, že čaro týchto ilúzii je univerzálne. T.j. nie len, že (takmer - vždy sa nájdu hrdinovia) každého oklamú, ale naviac nás oklamú rovnako. Keby sme pri týchto čarbaniciach videli každý svoju individálnu halucináciu bolo by to síce zaujímavé, ale neskúmateľné a tažko by sa o tom vôbec hovorilo a keď sa o niečom tažko hovorí, len ťažko to dostane vlastný názov a zostáva to proste dlhodobo visieť len tak vo vzduchu. Je to proste „len“ názor. Ale je to naozaj tak?

Určite to poznáte. Ak chodíte MHD, ste na facebook-u, alebo proste len nie ste sociálne vyhýbaví, určite ste už počuli (a nebodaj sa aj zaangažovali) do nasledujúceho schematického rozhovoru.

A: “Pozri, Tenaten vyzerá úplne ako ten Známy-Tenaten, viešktorý, úplne mi ho pripomína“.
B:„Ale vóóóbec, podľa mňa sa práve podobá na Tohoatoho, ešte je tak aj oblečený“
A:“Ale čo si, vóóóbec, šak sa pozri, vyzerá úplne ako ten Známy-Tenaten“
…
Zjednodušene to môže pripomínať situáciu, keď sa dvaja pozerajú na tú istú z optických ilúzii vyššie a práve v tento moment ju jeden vidí v móde 1 a druhý v móde 2. Nikto sa nemýli, videné je to isté, ale zhoda chýba. A najmä chýba pochopenie, ako taká situácia môže vôbec nastať. A téma je banálna, ale veci sa menia ak je aktuálnou „optickou ilúziou“ napr. partnerský vzťah.

Ak A a B nie sú práve partneri a plynule sa nevrátia k nedávnej nezhode a nepohádajú sa :), málokedy sa takáto konverzácia nejako konsenzuálne uzavrie. Obvykle zotrváme pri tom, že veci síce „objektívne“ sú „nejaké“ (obvykle určite také, aké ich vidíme práve my:), ale každý má právo na vlastný (prevažne chybný) názor. Nie je to žiadna filozofia, je to veľmi konkrétne. Takéto hodnotiace konverzácie (čiže vzťahujúce sa k emočnému preživaniu objektu, nie jeho objektívnym parametrom) o čomkoľvek sú veľmi frekventované (core of kyberia?:). Vidíme obrázok človeka a v tom momente máme na neho niekde v pozadí názor utvorený mozgom na pozadí celej našej histórie, vzťahov, … Jemná sympatia či antipatia. Ale úsaklie je, že to nie je len názor (intelektuálna, informačná úroveň) ale aj spôsob prežívania tejto „objektívnej“ skutočnosti (emotívna, vzťahová úroveň).

A naviac tento „zmyslový klam“ nie je ani časovo stály ani pre daného človeka. Pekne to dokumentuje úplne bežný (ale stále paradoxný) komentár k štylizovanej fotke z dovolenky: „Na tejto fotke vyzeráš fakt super, ako modelka! “. Keď bližšie analyzujeme, čo presne tvorí to „vyzeranie super“, je to nejaká súhra vizuálnych faktorov, ktoré sú všeobecne rozšírené v povedomí ako „vyzeranie super“ a na fotke o 5 sekúnd neskôr už možno „vyzeráš nejak staršie“. Opäť to nie je len slovíčkarenie alebo hodnotenie fotografických kvalít, lebo ak uvidíme len prvú fotku pred tým ako človeka stretneme, často táto ilúzia formuje náš prvotný postoj k nemu. Niekedy sme následne zarazený, že „vôbec nie je taká, ako na mňa pôsobila“. Tragédia randenia na slepo.


Ale aby som sa vrátil k analógii s optickými ilúziami, kde tento trik nášho vedomia vieme konkrétne zachytiť aj keď tú magickú „chuť“ chvile keď jeden obraz prejde do opačného ťažko vyjadriť slovami. Nie je hlbšia podstata toho, čo tieto klamy ukazujú – teda že nás náš mozog (nie my, aby som zostal korektný) v momente ako zažíva nejakú komplexnú situáciu (nie len optický, ale najmä emočne nabitý vnem) vytvorí úplne presvedčivý (ergo pravdivý) zažívaný obraz situácie na podklade celej našej osobnej histórie, ktorý už ale neskúmame ako potenciálne klamlivý, ale berieme ho ako objektívny základ nášho jednania? Aby ste ma chápali, nechcem tým vôbec povedať, že by sme mali všetko vnimané relativizovať – zamerajme sa konkrétne len na tu efemérnu emočnú zložku vnímania, ktorá naše preživanie vo veľkej miere určuje. Teda vymeňme nachviľu oči za emócie.
Očné klamy sú postavené na tom, že náš mozog na základe množstva predošlých optických skúseností dokreslí nekompletné optické vnemy a tu vzniká priestor na „klam“. Keďže optický sytém máme spoločný, aj klamy ktoré vznikajú sú nám spoločné, môžeme ich verbalizovať a dá sa tiež povedať, že sa spontánne príliš často nevyskytujú.

Analogicky „emočné klamy“ sú postavené na tom, že mozog (stále tá korektnosť) na základe množstva predošlých situácii dokresľuje aj tie, ktoré práve nastávajú, ale sú tu 2 podstatné rozdiely:

• náš predchádzajúci kompexný zmyslový vnem a jeho emočné mapovanie nemusí (a obvykle nemá) kauzálne prepojenie s analogickým, v tomto momente dokreslovaným javom. T.j. napr. človek s podobným výzorom, ktorý nás minule okradol (alebo sa s nami rozišiel) nemá nič s týmto na vonok podobným no milým a príjemným človekom
• naše emočné postoje sú individuálne, takže aj naše „emočné klamy“ sú individuálne (aj keď konzistentné) a len ťažko ich teda môžeme slovne prebrať s niekým iným, kto práve zažíva úplne iné ale rovnako reálne emočné filmy. A teda aj ťažko zistiť, že ich vlastne máme. A úplne nemožné sa prepnúť do „módu 2“ danej situácie!

Ale najzásadnejšie z praktického hladiska je asi to, že prinajmenšom mne (a možno vašim mozgom, ktovie) sa tieto „emočné klamy“ vobec nestávajú sporadicky. Teda konkrétnejšie stávajú sa mi neustále. Väčšinou jemné až nepostrehnuteľné ale niekedy potenciálne život-naruby-prevracajúce. Vtedy sa neveriacky dívam ako sa pekná slečna magicky mení na starenu a stále mi nedochádza, že „objektívne“ nikdy nebola ani nebude ani jedným ani druhým.