.... mojej mame venovane







Ked som dosla domov, chcela som mame porozpravat, ako sa snazim z kruhu vyskocit,
zbytocnosti odstranit a po tolkych rokoch zase sa pohnut trochu. Nie, su pravidla hry,
svojimi vecami sa kazdy zaobera sam v sebe, pre seba. Ked bude leto, vezmem ju na jedno
miesto, ktore tak rada mam. Nikto tam so mnou nikdy nebol, len ten, kto moze do mojho sveta,
len ja a pes. Su tam skaly rovne ako stena, na nich sedim, az kym nie je moja mysel
cista ako krajina pred mojimi ocami ... Lezala som na skalach cele hodiny, slnko, cim
teplejsie, tym lepsie, vyssie a vyssie. Jasterice lezali vedla mna, mali modre hlavy a zelene
tela, tvory zavisle na pocasi, presne ako moja mysel... Pri zapade slnka som isla dole - cesta
klesala a tak aj moj duch. Dole, dole, medzi ludi. Niekedy tam stal clovek so
psom, jeho tvar vyzerala ako maska, mal zlte oci, uplne homogenne zlte, jedine slova
jeho boli ho! ho! ho! Rychlo okolo neho a prec. Hej, bola si hore? Tam sa nesmie, su tam hady,
vela hadov, jedovate, zomries, ho! ho! Vzdy sa mi zda, ked zostupim, ako keby sa vsetci dole
pomiatli, co to za blaznov ... A ked ju vezmem hore, prehovorim konecne? Aby nebolo
vsetko ako vtedy, musela by som od zaciatku cele to .. a slubila som si, ze uz viac neprehovorim.
Vtedy sa mi nieco v hlave pokazilo, lezala som na zemi, mama sedela za stolom na druhom
konci izby. Bezradna som bola, rozpravala som hodinu, dve, pocity, myslienky, o sebe,
porusila som tie pravidla. Nerozumela mi. Pochytilo ma sialenstvo, plakala som velmi,
metala som sa po zemi - prosim, nieco rob, ja naozaj nemozem, nevladzem uz ... Nevyzadujem
od teba nic ine, len aby si sa dobre ucila, a vies, ze pre teba chcem vzdy len to najlepsie. Pockala,
kym som sa unavila, prikryla ma dekou - ... ty si vzdy bola ako pes,
spavala si na zemi, chodila si po styroch, nemohla som ta prinutit inac ... Neprijemne mi
bolo velmi, ale nemohlo to inac skoncit. Chcem naozaj znova? Zvykli sme sa velmi
hadat dakedy. Pochytil ma amok a nedokazala som sa kontrolovat - zufalstvo nesmierne,
vedela som, ze nerozumie, mozno ze len nechce, nedotkne sa ma, bezradnost. Zrazu
vstala, chytila sa za hrud, vytiahla flasku s liekmi, vedela som, ze tie uziva len
ked je naozaj zle, drzala mi ju pred tvarou - Vidis, co si urobila? Ved vies, ze som chora!
Hlta lieky, ja som nechcela, ja - si v poriadku? Nie som, mas co si chcela! Bolest - jej bolest
vsetka vo mne je - Ja som naozaj nechcela, prepac .. Uz je neskoro, stalo sa !!
Zobrala som psa, tulali sme sa celu noc, len my dvaja, ano som pes, len
kto sa s tym zvlastnym tvorom narodil a vyrastol moze vediet.. Vedela som, ze nespi, jej
bolest, moja bolest, preco si takto ublizovat, aby sme sa na druhy den tvarili, ako je vsetko
v poriadku a na nejaky cas radsej neprekracovali pravidla konverzacie. Velakrat som
rozmyslala, ze jej tie lieky vezmem a vsetky zjem - veci by boli ovela jednoduchsie
konecne. Ako mala som sedavala v divadle v satni a cakala na mamu. Mimoriadne sa mi pacila
skrinka plna zrkadiel, ked som spravne nastavila dvere, videla som sa v nich nekonecne
velakrat, ooo, som vsade a nikde, vsetko len ja ..! Poprosim ju, aby ma zobrala znova so
sebou do divadla. Chcem zase sediet v satni, prechadzat sa v zakulisi. A vidiet ju opat hrat - ako
keby bola v tych postavach sama sebou, je taka ina vtedy - ako keby ozila zrazu, vystupila
na chvilu von z toho svojho sveta. Obklopena je nemymi tvormi a historiou, nepise, nemaluje,
nestretava sa, nezaujima sa viac. Raz si zabudla na stole basne svoje - nadherne boli,
ale tak zvlastne smutne. V akom to ona svete je, je naozaj nutne ju odtial vytrhavat, zase
tie iste chyby robit, na zemi lezat .. mozno posledny pokus, kym sa este da.