bezim v tme. neviem kam. neviem preco. konecne som vbehla do postrannej ulicky. v usiach mi huci besne kvilenie tepu. som po kolena v odpadkoch, ktore sa tu usadili po storociach. pachnu a ja nedobrovolne vdychujem ich vtieravy plaziaci sa opar. zacinam sa prepadavat. zrazu nedokazem udrzat rovnovahu. stracam dno. stracam vedomie...tlakova vlna ma hodila o stenu. zosunula som sa na hladku bielu dlazku. registrujem svetlu miestnost zaplnenu az po strop hodinami. vsetkych tvarov. vsetkych velkosti. aky je vlastne den? kolko je vlastne hodin? kazde z nich ukazuju iny cas. snazim sa zorientovat. aspon nejake dva udaje nech sa zhoduju. nic. ich tikanie ma ohlusuje. zlieva sa mi do nepokojneho sumenia. stale hlasnejsie a hlasnejsie. nevydrzim to! zmietam sa v bolestiach a pot mi steka po chvejucom sa tele. BIM! BAM! odbili dvanast. v usiach mi to znelo ako rachot z dela. BIM! BAM!, BIM! BAM!...BIM! BAM! pozostali vychadzaju z kostola. postavy v ciernych smutocnych satach pomaly kracaju v sprievode. na jeho cele sa leskne tmava rakva. mrtvolu zosuvaju do neoznaceneho hrobu. bleda tvar mizne v utrobach zeme. nadomnou vycnieva len holy neotesany balvan. stmieva sa...bezim v tme. neviem kam. neviem preco...