Som práčka s bočnými dvierkami a bývam na Cesnakovej ulici číslo 32, v rodine Dubákovcov. Slúžim im statočne už päť rokov. To je dosť dlho na to, aby si o mne mysleli, že som spoľahlivá práčka. Ale jedného dňa som sa dopočula hrôzostrašnú zvesť. Rozhodli sa, že kúpia novú práááááčku!!! Katastróóófa, hrôza, pohroma, vrčala som motorom na celú kúpeľňu.

Veď som im prala každý boží deň! Farebné, biele a rôzne veci. Nechápem, ako mi to mohli urobiť. Ako som si tam nariekala, uterák ma popritom chlácholil: „Neboj, možno z teba spravia dvere na Mercedes!“

Ja som však neustále fňukala. „Za to všetko môže len kolega televízor! Ach, keď som bola ešte nová, leštili ma, používali vyberané pracie prášky a starostlivo ma utierali od prachu. A teraz nič!“ hovorila som si celá rozzúrená.

Čakala som týždeň, dva týždne, mesiac a nič. Už som si chcela vydýchnuť, keď tu zrazu - prišiel bolestný deň... Presne ten, ktorý som nechcela, aby nastal. Prišli pracovníci firmy OLO. Bez pardónu ma zodvihli a niesli dolu schodiskom k bráne. Len tak ledabolo ma treskli na nákladiak ku všelijakým iným vyslúžilcom na korbe. Keď ma brali preč, mojím majiteľom vôbec nebolo za mnou smutno. Jediný, komu bolo za mnou ľúto, bol môj priateľ uterák. Slzy mu síce tiekli plným prúdom, ale nebolo mu ich vidieť, lebo uterák má predsa schopnosť si slzy utrieť.

Cesta netrvala dlho. Keď ma vyložili na šrotovisku, pozeralo na mňa milión vecí s rovnakým osudom ako môj. Postupom času som si našla nových kamošov. A neustále som myslela na rodinu Dubákovcov. Na šrotovisku som bývala už 3 roky. Raz, uprostred relaxu, prišiel ozrutný nákladiak a odviezol časť mojich šrotoviskových kamarátov. Každý z nich sníval o tom, že sa z neho stane nejaká nová, moderná vec. Ja som si predstavovala, ako by bolo dobre, keby som sa stretla s novou práčkou v rodine Dubákovcov. Sto percent, že by sme si dobre pokecali.

Na šrotovisku som bývala ešte ďalšie dva roky. Až na koniec aj pre mňa prišiel dobre známy, ozrutný nákladiak. Naložili ma na korbu a viezli k ešte ozrutnejšiemu stroju. Stroj predo mnou drvil množstvo iných bývalých spotrebičov. V tej chvíli som ani nepocítila smútok za Dubákovcami, ani za šrotoviskom, len som si z celého železného srdca priala, aby sa zo mňa stali nové dvere na Mercedes, alebo hoci nová chladnička. A tak som sa na nový život vlastne tešila.

Stroj zo mňa spravil kovovú placku. A tak sa začal môj nový život. Ale o tom vám poviem až inokedy.

.sense is overrated.