Ako som odišla z roboty, mala som tajnú predstavu využiť nezamestnanosť k častejšiemu a sústredenejšiemu písaniu a mysliac pri tom konkrétne na štylistického mrzáka Rada Ondřejíčka, nevidela som dôvod, prečo by to nemalo vyjsť.
Avšak vo chvíli, kedy som sa o to začala pokúšať, rozleptali sa mi myšlienky na akýsi planktón a neviem ich zkoncentrovať do ničoho, čo by malo pointu alebo aspoň dôvtip.
Neostáva mi nič iné, ako znova si minimálne sem značiť, čo sa mi prihodilo, aby som zas nezakrnela, ale ani tých príhod nie je nevšedne veľa, pretože sa mám dobre. A mám sa dobre vo vzťahu, čo pre mňa vždy znamenalo vraziť do neho všetku svoju energiu, aj tú tvorivú, takže mi potom na ostatné činnosti veľa nezostane. To sa nesťažujem, iba si to priznávam.
Včera som sa z jemne sebaľútostivej znudenosti preliala do nejakého melancholického vývaru týchto mojich neutriedených myšlienok - totiž - často teraz bývam sama a často to nebolo moje najobľúbenejšie rozpoloženie, lebo ja sa potom vrámci tejto divadelnej sústrasti zmením na spomenutú tekavú a mľandravú hmotu, aj môj mozog sa akosi rozvarí a dlhšie mi trvá, kým sa začnem sama pred sebou cítiť trápne a pozviecham sa.

S výkričníkom nad hlavou, pretože to o sebe viem, som šla navštíviť rodičov - vedela som, že je streda a že v televízore pobeží Modré z neba a vedela som, že mamine pokánie a žiaľ nad smrteľne chorými, opustenými ľuďmi a Rozborilovým bezmedzným súcitom ma tak rozčúli, že budem za niekoľko minút znovu uštipačná a podráždená, ale nie rozmľandravená a umrnčaná.
Po mesiaci vyčkávania na jeden posratý papier od personalistky som si konečne na sociálke zažiadala o podporu. Prvá mi má prísť na účet (ktorého číslo som vypĺňala z hlavy, takže bohvie) až 15. októbra. Do tej doby som bez peňazí a tak som na moje meniny, keď chceli naši vedieť, čo by som si želala ako darček, pohotovo odvrkla, že prachy.
Pár dní dozadu sa otec zberal zaplatiť za nájom a energie, za internety a telefón a za všetko, čo platí sám, pretože moja mamina si to vedela zariadiť a po zrátaní konenčnej sumy a hotovosti, ktorú mal pri sebe zistil, že si musí z bankomatu vytiahnuť ešte osemdesiat eur. Bez zbytočných poznámok, ktoré by som k tomu ešte vedela popísať - bez ohľadu na môj vyjadrovací blok - vtip je v tom, že mu do nasledujúcej výplaty (po odčítaní spomínaného nájmu) zostalo na účte štyridsať eur a na moje obrovské prekvapenie začal takmer poskakovať od radosti nad toľkým bohatstvom.
Kým som zarábala, štyridsať eur som bola schopná rozfofrovať za pol dňa.
Nuž ale môjmu otcovi, na to, že je fajčiar a rád si občas zájde na pivo, štyridsať eur na dvadsať dní pravdepodobne bohate stačí. Tridsať. Tridsať eur, pretože desinu mi dal na meniny a ja som pripadala ako meninový debilko.
Nuž a včera, keď som prišla k rodičom pevne rozhodnútá sa nasrať, v ideálnom prípade sa trošku pohandrkovať, si môj otec sadol do kresla, nakrčil svoje animálne obočie (ktoré som po ňom zdedila podobne, ako chlpy na nohách) a s nasraním, aké poznám len ja, pretože aj to som po ňom zdedila si začal prezerať pozdrav od elektrární, kde mu oznámili, že má ročný nedoplatok a musí ho vraj uhradiť do desiatich dní.
Môj otec si nič neoveruje. Keby mu na upomienke od elektrární vyvŕbili sumu vo výške jeho výplaty, on by ju uhradil, pretože je poslušný, dodržuje pravidlá a príkazy, napriek tomu, že Zem sa točí oveľa rýchlejšie, než keď bol mladší a energickejší.
Mama z vedľajšieho gauča, sústrediac sa na Rozborilov zadržiavaný plač hlesla, že mu niečo pošle na účet a otec odišiel na balkón.
Šla som za ním, fajčili sme mlčky asi pol hodinu, kým som sa odhodlala ponúknuť mu jeho desať eur naspäť, čo samozrejme neprijal, ale namiesto toho, aby začal nadávať a rachotiť ako varburg, povedal mi, že v piatok idú s kolegami do lesa, že jeden jeho kolega je asi blázon, pretože v lese vždy objíma ihličňany, ale že sa teší, pretože sú dobrá partia a už pár dní si v práci medzi dverami nahlas (!) hovoria, že sa tešia. A že určite budú hríby. A že jeho segru vyhodili z roboty, ale jeseň vyzerá, že celá bude krásna. A že ho brat volal na teraristickú burzu do Brna a on to kôli peniazom odmietol, ale že teraz, v tejto chvíli sa rozhodol, že tam pôjde. A že nielenže pôjde, ale kúpi si aj filter do akvárka.
O hodinu na to som si znovu prečítala Malého Princa a pri rozprávaní o rozsvecovačovi pouličných lámp som si porevala.

Písať o tom, ako začal otec nakupovať kurence z biofárm a že máme doma pol kila syra, pretože otec spoznal týpka, ktorý dojí voľne chované kozy, to už by bolo asi moc patetické.
Milujem svojich blízkych, z ktorých niektorí chodia aj mimo roboty v montérkach, na ulici s igelitkou Lidl, nosia v sandáloch ponožky a po robote si dajú na balkóne Corgoň a ja som na týchto oveľa viac hrdá, ako na všetky svoje sesternice lekárky a strýkov inžinierov.
Chcela som to napísať už dlhšie.

neser mi buzno, mám čuro
můžu tě zapichat do krku, pojď dolů