pred par dnami som sa vratila z viac ako 6 tyzdnoveho vyletu z Gruzinska a Armenska, a kedze som sa uz dala zdravotne dokopy (horucka, zvracanie), mozem o tom konecne aj nieco dlhsie napisat.

Do Gruzinska sme sa vybrali stopom, ktory siel velmi hladko, turecki vodici zastavuju hned a su extremne mili, takze sme aj s trojdnovou zastavkou v Istanbule u znamych boli v Gruzinsku za 7 dni. Prve kupacky v Ciernom mori hned na hraniciach v dedinke Saarp, a potom sme pomalicky marsrutkami (minibusy) prechadzali viac do vnutrozemia. prvou vaznejsou zastavkou bol skalny klastor Vardzia, leziaci uprostred krasneho horskeho udolia. V case svojej najvacsej slavy v nom zilo az 2000 mnichov a zopar ich tam zije aj dnes.





dalej sme pokracovali do Gori, Stalinovho rodiska, kde su na to este stale patricne hrdi, aj ked sucasna pro-zapadna vlada dala obrovsku bronzovu sochu z namestia pred rokom odstranit. do jeho muzea sa nam kvoli crevnym tazkostiam bohuzial (?) ist nepodarilo a nevideli sme vagon, ktorym cestoval cez cele rusko, ani izbu jeho rodicov, Gori ale rozhodne stoji za navstevu kvoli svojskej komunistickej architekture, panelakom, a dalsim skalnym mesto Uplistikche kusok od neho.



V hlavnom meste Tbilisi pokracovali nase zdravotne problemy, takze sme skor lezali v hosteli v posteli a setrili sa na trek, ktory nas cakal o dva dni, mesto sme si pozreli az cestou do Armenska. Plni sil sme ale po 2 dnoch vyrazili do Omala, malej dedinky na severe Gruzinska, v oblasti Tusetia. Uz samotna dedinka je uzasna. Na uzemi Gruzska ´bolo v minulosti vela bojovnych kmenov a v kazdej horskeh dedine boli strazne kamenne veze.





Trek bol uzasny, dokopy trval 5 dni a pohybovali sme sa vo vyske okolo 2500 mnm, priesmyk Atsunda mal 3400, potom nasledoval strmy zostup dole.



Tusetia je krasna, velmi zelena, v prve dva dni sme este prechadzali malymi dedinkami, ale potom sme stretavali uz len pastierov oviec a Gruzinskich vojakov, ktori tu strazili hranice s Rusmi, kusok od nas totiz bolo Cecensko. Moja oblubena fotka s gruzinskymi vojakmi, ten veniec uplietli oni a dali mi ho.





trek koncil v dalsej krasnej dedine shatili, so zachovanym starym mestom. tieto stare gruzinske mesta su charakteristicke tym, ze su hrozne na kope a verejny priestor sa odohrava aj na strechach. ked citate stare gruzinske povesti, tak sa tam pise, ako sa na strechach tancovalo a veselilo, zaroven sa cez strechy prechadza do dalsich bytov. komunitny zivot tu funguje uplne inak.





po treku sme sa vidali do Kazbegu, celkoom zname turisticke misto, horolezci si tu davaju vystup na Kazbeg (okolo 5400mnm), trebalo ale cakan a macky, tak sme sem sli len vyletne ku kostoliku, ktory v gruzinskej historii zohraval vyznamnu ulohu- vzdy pri vpadoch nepriatelov sem boli stahovane kralovske a cirkevne poklady, schovavali sa tu aj krali.



V Tbilisi sme opat naberali sily, po dlhsej dobe sme spali zas v hosteli a konecne sa nam podarilo pozriet si mesto, ktoreho centrum sice nie je velke, ale ma niekolko peknych zakuti. Toto je typicka mestska architektura



z tbilisi rovno marsrutkou do armenska na hranice, viza stoja 6 eur na tri tyzdne, takze prijemna cena, z tadial sme stopli auto do Alaverdi, asi najstrasidelnejsieho mesta Armenska. Inak vola sa tak aj hard corova ceska kapela, ktora ma song Be Good or Next Time You´ll be born in Alaverdi. a maju pravdu. komanci tu otvorili plno bani a hlinikarnu,ktore su dnes zvacsa zavrete, vacsina ludi je tu na podpore a mesto je naozaj depresivne, aj ked lezi v krasnom kanone



kusok od Alaverdi su dva Unescom chranene klastory z 9-11. storocia, kedysi kulturne centra severneho Armenska.



Yerevan sme vyhlasili za strasnu snobarnu, boli sme tu asi dva dni a dobre sme sa najedli, popozerali, boli v muzeu genocidy, co bol naozaj silny zazitok a radsej sme sa odtrepali zas do hor, kedze nevysiel prvy plan ist do narodneho parku Khosrov, urobili sme si vystup na najvyssi vrch Armenska, sopku Aragats. nevyliezli sme na najvyssi vrchol zo styroch, ale na juzny a vychodny vrchol, vychodny mal 4080 mnm myslim (najvyssi 4092 mnm). moja prva stvortisicovka, ale nebolo to nic narocneho, az na hmlu, ktora nam branila najst cestu.



po zostupe sme videli, ze pri stane s vecmi si rozkladaju ohnik nejaki Armenci, co bolo jasnym znamenim, ze vecerat nebudeme sackove polievky, ale ze nas pohosta. a pohostili nas poriadne, vela grilovanej zeleniny a masa, a vela ruskej vodky



kedze nam do Azerbajdzanu nedali viza, rozhodli sme sa ist natruc do Nahorneho Karabakhu, aby sme sa do konca nasho pasu do Azeru ist pozriet nemohli. vydali sme sa teda na juh armenska, kde bolo jednak vyrazne chladnejsie, jednak tam su dalsie krasne klastory. klastor Tatev



praveke menhiry pri meste Sisian




ano, hroby tu maju skutocne v zivotnej velkosti



samotny Karabakh je zvlastne miesto, vela znicenych a prazdnych domov, clovek ma stale haluz, ze slapne na minu, lebo pri kazdej oficialnej ceste pisu, ze "Tato cesta bola odminovana spolocnostou XY" a ked ides po nejakom chodnicku medzi dedinami, tak si fakt paranoidny. ale ludia su tam najlepsi na svete, pomahaju, hostia, radia, davaju do ruk nanuky, beru zadarmo autobusmi, uzasni. citili sme sa obcas fakt trapne, ked sme videli, ako su chudobni a ako pritom trvaju na tom, ze nam kupia varenu kukuricu. pseudo-hlavne mesto Stepanakert je cerstvo vo vystavbe (strasne gycova architektura), sli sme 2 dni Janapar Trail, co je znacena cesta od juhu po sever karabakhu na spopularizovanie oblasti. Najsilnejsi zazitok bol mesto Agdam, ktore bolo cez vojnu uplne zbombardovane, vyludnene a dnes je byvale 50 000 mesto uplne prazdne, zarasta stromami a rastlinami. sli sme tam taxikom, aj ked je to za Front line a oficialne sa tam chodit nema, nie je to vsak zas az take prisne, ako pisu napriklad v Lonely Planet a vzal nas tam v podstate prvy taxikar. mala som velku moralnu dilemu, ci to chcem vidiet, predsa len, kde koncia hranice toho, co este turista moze vidiet? ale sli sme, lebo priatel hrozne chcel. bol to strasne zvlastny pohlad, divny pocit.



po Karabakhu sme sa pomaly vracali na Sever do Yerevanu a domov, so zastavkou v dvoch poslednych klastoroch Novadzor a Khor Virap. Khor Virap lezi par metrov od turecko-armenskych hranic a je z neho krasny vyhlad na Ararat, armensku posvatnu horu, ktora je dnes v Turecku. Ararat je inak vidiet z celeho armenska a je trpkou pripomienkou jednak turecko-armenskeho konfliktu a jednak velkosti uzemia stareho Armenska (Ararat bol v jeho strede)



posledne nakupovanie v Yerevane a sup stopom zas domov, 3,5 dna a cca 2700 km. celkovo sme nastopovali asi 8 000 km, sli skoro 70 stopmi, mame plno zazitkov, plno velmi dobrych skusenosti s ludmi, vela sme sa naucili, pochopili sme kulturam, s ktorymi mame mnoho spolocneho. vdaka tomu, ze ludia su v tomto regione naozaj uzasni, otvoreni a pohostinni, ze sa s nimi da cez rustinu dorozumiet, bol nas trip este plnsi, su to hlavne ludia, ktori robia tieto krajiny tak prijemnymi na navstevu, rozhodne odporucam kazdemu, bo, to naozaj velky zazitok!

heading home