Spoznať

„Boh stvoril muža, aby mal s kým pozerať futbal a ženu, aby mal opraté a navarené“, povedala mi Jožka zhnusene na druhom rande. Patriarchálne etablovaný vtip práve rozoberali v centre rodových štúdii. Robil im už dlhšie starosti. Šíril sa rýchlejšie ako mem o biologických hodinách a bolo na čase vyslať verejnosti nové genderovo korektné posolstvo. „Čo tak -Boh stvoril/stvorila ženu, aby sa mal na koho pozerať a muža, aby mal kto robiť?-“, nadhodil som váhavo naivne. Jožkin pohľad predznačil, že namiesto venovaniu sa jej archytepálnemu telu, budem v noci robiť rešerše z genderu.

Boli to časy suši a pásikavých tričiek, keď som ju spoznal. Omylom vkročiac na ženské toalety som ju uvidel pred zrkadlom s našpúlenou pusou. V okamihu keď stlačila blesk na svojom Canone, ocitli sme sa v spoločnom osudovom zábere. Nepreľakla sa ma a sklamane poznamenala, že transgenderové toalety táto diera nemá. Vyhladovaný som ju pozval na GBLT sendvič, ešte nevediac ako si ju tým získam.

Od tej noci som sa ocitol v známom limbo stave, o ktorom sa vo svete muža veľa nehovorí, a prebieha tak, že má neustálu chuť obopínať svoj objekt lásky ako smígl. Známa je vo svojich dôsledkoch krvavá opantanosť a nemohúcnosť Parisa, keď zočil Helenu, a nemám na mysli impotenciu.

„Ahoj moja“, nemotorne som pozdravil akademicky hoďku meškajúcu Jožku-na to prekliate meno som si nevedel zvyknúť- na ďalšom rande pri večeri. Musela vidieť moje lesklé planúce oči, keď som jej odsunul stoličku ako gentleman. V tej chvíli mi na tvári musel svietiť neón „ošukať a mať“. Pokrútila hlavou a sama sa zasunula za stôl. Kolená sa mi chveli držiac jej ruku skôr ako stihol prísť čašník. Zahľadela sa na mňa sústredene:“ Vieš, mám za sebou sklamania. A asi viem, prečo sa to kazí. Poviem to trochu rozpačito, a asi ma nepochopíš. Chcem len, aby sme sa prežívali ako plné skutočné ľudské bytosti. Pozri sa na nás zvonku. Sme tu spolu, no napriek tomu vedľa seba, bytujeme, ale nevlastníme sa.“ Podala mi číslo na akúsi Elmíru s dôvetkom, že ju môžem oslintať a mať kedykoľvek. V duchu som sa pýtal, či je to len skúška, a zaviazal som sa sám pred sebou, že to číslo nikdy nepoužíjem. Ďalší deň, počas prvej prestávky v práci, ma bolo možné vidieť, ako som vytáčal číslo, na ktorom sa mi ozval automat: „Vaše číslo bolo nahraté a bude zverejnené v zozname na stránke www.osukamavlastnim.sk ako pilotný projekt boja proti prostitúcii časopisu Aspekt.“

Prišli týždne vášne, objavovania pieh a osobností. Moja persóna sa pri jej každým dňom prispôsobovala a zmršťovala. Onedlho som žil genderovo korektným životom. Bez okolkov som pochopil, prečo si Jožka zmenila meno. Pôvodne Nina, chcela prejaviť spolupatričnosť s kolegyňami v centre, ceremoniálne pojala meno s mužským ekvivalentom. Ani mi nevadilo, keď ma objektifikovala ukazovacím zámenom.

Celé dni v centre pracovala kolektívne na koncipovaní postmodernej biblie. Prácu si nosila aj domov. Veľkým problémom bolo neustále prežívajúce starozákonné -vezmite sa a množte sa-. Substitúcia -kopulujte a kohabitujte- Jožke zásadne nevyhovovala, a tak sa so zvyškom kolegýň dostala do ostrého konfliktu. Prvýkrát sa so mnou rozišla, keď jej kolegyne povedali, že som in flagranti na zozname šukačov.

Vlastniť

Prípravy na svadbu vrcholili. Opantala ma horúčka pri tom, ako som vyberal víno, objednával kvety, riešil kňaza. Konečne prišiel ten deň, už som sa začal v noci pomočovať. Kostol bol plný, prišla aj rodina z Pruska, jódlujúci Vietnamci. Veľa si z neho nepamätám. Kňaz nás vraj odmietol zosobášiť, pretože sa Jožka neukázala. Mal som podľa svedkov trvať na tom, že je prítomná a prebiehať z jednej strany na druhú striedavo vo svadobnej vlečke a bez, a hovoriť „áno“ v nižšom barytóne a následne vyššom sopráne. Keď som precitol na oddelení akútnych svadobných horúčok, pochopil som, že veci nešli podľa plánu. Neskôr sa ukázalo, že už pár mesiacov mám fixnú ideu zasnúbenia, a spával som vedľa voskovej figuríny s fotkou Jožky na mieste tváre. Utešoval som sa, že aspoň tí prekliati Vietnamci mi zaerdžali.

Jožka sa dozvedela o mojich útrapách z rubriky -svadby-, podsekcia -nevzájomný súhlas- centrom ostro sledovaného spiatočníckeho magazínu Svadba a manželstvo. Pookrialo aj jej tŕnisté feministické srdce, a tak sme si dali rande na vernisáži falických objektov. Najskôr to vyzeralo, že sa Jožka neuvoľnila a nebol som si istý, či sa jej páči moja nepárna bokombrada. Potom sa však rozrečnila o falickom klavíri ako klišeovitom symbole ženského útlaku za šijacím strojom, a vedel som, že ďalšie ráno budem u nej umývať taniere.

Svadba mi stále nedávala spať. Ako prvú vec som pre istotu požiadal Jožku o ruku skôr ako by som objednal rožky so šunkou á la svadobné carte. Správnu príležitosť som vycítil, keď ma vzala Jožka do väznice, kde študovala podmienky matiek. Štát nútil kojiť matky aj vo väzení, a to tak, že do určitého veku narodené plody zdieľali spoločnú celu s matkami. Jožka situáciu vnímala ako projektovanie panoptického oka dieťaťa do pusy, čím sa mal umocniť moment podrobenia útlaku ženy. Roztvorená pusa dieťaťa, stále pripravená sať znemožňovala ženám zaujať miesto v sprchách podobnému mužom. Keď sme konečne vyšli z väznice, bola Jožka ešte stále rozčarovaná nekompromisným postojom dieťaťa k otázke hladu. Rýchlym pohybom som sňal zo seba tričko a spýtal sa: „Vezmeš si ma?“ Na bradavkách som mal pripírsnutý snúbny prsten. Jožka ho s chuťou okamžite začala sať.

Myslel som si, že obvolám len starý cattering, a svadba je v suchu, no do hry vstúpila Jožka.
Čoskoro sme sa dostali do konfliktu o charaktere našej svadby. Spravíme ju podľa mňa, podľa nej, alebo pre rodinu. Klasická triáda otázok vykryštalizovala na povrch. Od začiatku bolo jasné, že pôjde o kompromis druhej a tretej možnosti. Spísali sme teda zoznam vecí, ktoré treba spraviť v snahe utriediť si veci. Vyzeral takto:




Týždeň sme obchádzali zoznam nalepený na chladničke. Kompromis Jožka vedela spraviť len v otázke počtu žien na svadbe. Už som ďalej nevydržal žiť nadivoko v tejto bohapustej kohabitácii, a tak som sa podvolil Jožkinej predstave. Odklonená doprava, šiesti ľudia na Novom moste, od brehu odrážajúce sa beaty Murcofovej hvezdárne, odložené biky. Jožka prečítala svoju prísahu prepletenú demografickými údajmi rozvodovosti. Po spoločnom „áno“ sme sa spontánne rozbehli a skočili do Dunaja. Prvá veta manželstva bola Jožkina. Znela: „ Musíme sa porozprávať“.