Konigsjodler je jedna z najrespektovaneksich zaistenych ciest v Rakusku. Na patstupnovej stupnici obtiaznosti si pravom zasluzi miesto medzi tretim a stvrtym stupnom. Doma za internetom. Nazivo, s vetrom, odtrhajucimi sa skalami, neistymi klzkymi stupmi na severnej naveternej strane, mi pripada ta stupnica akasi prilis kratka. Alebo som na nu bol kratky ja.
V oblasti Hochkonig sa nachadza niekolko zaistenych ciest roznej obtiaznosti. Dostat sa tam da pohodlne autom po dialniciach a na zaver sa previezt malebnym horskym prejazdom so sedlom v bezmala 1400m vyske. Tam je podla literatury vhodne zaparkovat.

Plan bol jednoduchy - minimalne mesiac sa pripravovat, nakupit potrebnu vybavu a makat na sebe (boulder, lozenie, behanie, posilka, velmi odporucam hrazdu), nastudovat cestu, zakladne techniky a naucit sa s vybavou robit. Mali sme ist skupina cca 6tich ludi, ale na poslednu chvilu to vsetkych 5 vzdalo. A ja som sa pripravoval zodpovedne, tak som isiel sam.

Zbaleny v dvoch batohoch som vyrazil v piatok okolo siestej z Bratislavy smer Vieden, potom smer Salzburg a navigacia ma okolo polnoci bezpecne naviedla az do sedla Dientner Sattel, kde stoji chata Birgkarhaus. Samozrejme cesta netrva tak dlho, ale urobil som si zopar prestavok po ceste (aj s vecerou v Landzeite) a vedel som, ze budem potrebovat prespat na mieste. Po prichode sa ukazalo, ze cely tyzden bolo zle pocasie, vydatne prsalo a prestalo vo stvrtok, takze vsetko v udoli bolo rozmocene a blatkoidne. Parkovisko je vsak vyasfaltovana plocha, akurat bivak som zavrhol a po prebaleni si veci do 35l batohu som sa pohodlne vyspal v aute na zadnom sedadle. Budik ma zobudil podla planu o stvrtej rano, rychle ranajky, obliect sa a vyrazil som hladat znacku smerujucu na Erich Hutte. Nuz, znacku som nenasiel, zato som sa prudko stupajucim hrebenom dostal do divokeho alpskeho prostredia, slnko este za obzorom a tak prisla na rad orientacia. Uspesne najdeny chodnik ma doviedol na Erich Hutte (1546m), odtial som zacal prudko stupat smerom k ferrate Konigsjodler. Na krizovatke nad Erich Hutte je mozne odbocit na inu ferratu - Taghaube, ktora sa splha do vysky 2159. Ale nebudem trocharit, mam trosku vyssi ciel. Pasmo lesa skoncilo pod Erich Hutte, postupne konci aj pasmo kosodreviny a zacina cista skala. Pohlady do doliny naozaj stali za to.





Este pred tym ako sa clovek vobec dostane k zaciatku ferraty, je nutne zdolat dva kovove rebriky a vystupat do skalnej trhliny pod ferratou, kde som sa v silnom vetre obliekol do vystroja a vyrazil poslednych 30 vyskovych metrov k nastupu do ferraty.




Osem vezi predomnou. Prva sa vola Flower Tower a je oznacena obtiaznostou B. Picovina, vazeni! Prve dva metre je to ciste D, ale je to logicke, pri nastupe to najtazsie, aby lezec vedel, co ho neskor caka. Sme tam skupinka asi 5 ludi a dole pocujeme z trhliny dupat dalsie nozicky. Slnko este poriadne nevyslo nad hory, fuka silny studeny vietor a prvu vezu davame vsetci plni sil, elanu a radosti. Parada, prva skala za mnou, je to popici, ani nedychcim, uz len 7. Lezem pomaly smerom dole, dostavam sa do trhliny medzi dvoma vezami, otacam sa a sanka dole. Dalsia veza je totiz C/D. Nadych vydych a idem do nej. Fuka silny narazovy vietor, stupy su extremne male. Apropos - to sa mi len zdalo, este som si neskor zaspominal, ale fantasticke velke stupy boli na dvojke :)
Davam druhu vezu, prehupnem sa cez jej vrchol a pozeram dole do uzlabiny. Na najvyssom bode druhej veze som priblizne v polovici nasledujucej, to znamena, ze musim zliezt dvojku do uzlabiny a pustit za do trojky. Tretia veza sa vola Teufelsturm a je klasifikovana ako stupen C. Dakujem pekne, hovorim si a idem do toho s takym elanom, ze som zrazu hore. Cecko obtiaznost? Nuda! Na vrchole tretej veze je klasifikacia B a stretavam tam novych ludi (vacsina ludi zostala kvoli vetru, fotkam a koordinacii v trhline za prvou vezou, takze som sa predbehol ako trolejbus). Polka, spaniel a nemec, ako som sa neskor dozvedel, kazdy prisiel sam za seba a vsetci traja (teda uz styria, len som o tom este nevedel) stojime pred rovnakym problemom - zostup z Teufelsturmu je C/D a pekne hnusne okolo previsu, takze nie je vidno, co za nim je. Vieme vsak, ze za nim je lanovy most, uzatvarame dohodu, ze ideme chvilu ako skupina spolu (najma kvoli atrakciam, ktore nas cakaju a ktore si jednotlivec odmaka viac ako ked ma pomoc). Zostup k lanovemu mostu nie je az taky jednoduchy a ja zacinam tusit, ze toto nebude prechadzka po hrebeni. Zacinam konecne naplno doverovat svojim noham, boulderujem to dole, ani nevnimam istenie. Nad mostom sme sa naskladali ako sardinky, nasadzujem slucku a jemne odsadam. Most je vlastne zdvojene lano, po ktorom sa musi clovek prebalansovat cca 5 metrov rovno na zaciatok dalsej veze. dve samostatne lana nad vyskou hlavy sa daju pouzit ako istenie, a keby to nahodou niekto chcel dat s pomocou ruk, tak su prave tym miestom, ktore sa chyta rukami :D
Most sa vola Jungfrauensprung. Priznacne meno, nikto z nas neskace a zaistena cesta nas vedie okolo velmi strmej skaly v tvare ihly smerom dole, obtiaznost C a B/C. Dostavame sa do uzlabiny alpskej kategorie 1-, ziadne istenie, davame kratku pauzu a planujeme poradie, prebalujeme batohy, uz sme vsetci pochopili, ze toto nie je sranda, zacina sa crtat naozaj hlboka spolupraca.





Pocas cesty je celkom obtiazne fotit, ak nie je fotak okamzite po ruke, takze vacsina fotiek vznikla bud na plochych vrcholoch, v trhlinach alebo pri odsadnuti. Zdvihame sa a pokracujeme dalej, caka nas perlicka - stvrta veza kategorie C, B/C, je zospodu velmi vysoka,ale za nou sa nachadza lanove premostenie s dalsou vezou zvane Flying Fox. A ono sa tam naozaj lieta, so 400 metrami nicoho pod vami. Vezu davam s istou namahou a zacinaju sa prejavovat prve znamky toho, ze naozaj makam. Pred Flying Fox-om si kontrolujeme sediac nad sebou v trhline vybavu, davame si rady a dohadujeme fotenie - toto je naozaj zazitok. Nasadzujem kladku, kontrolujem posledny krat cely system a dviham nohy… Neopisatelny zazitok, naval energie a motivacia presahuje bezne urovne, s vervou sa pustam do piatej (Teufelshorndl) a siestej veze, obtiaznosti vsetky od B do C/D, pekne pokombinovane, ale uz som si na toto prostredie zvykol, velmi si to zacinam uzivat. Medzitym vyslo slnko, zacina pripekat, vietor uz nie je chladny, ale osviezujuci.




Zdolavam siestu vezu, dostavam sa do uzlabiny a predomnou sa majestatne vypina sedmicka s nazvom Kummetstein (2772m), ktoru si kvoli nasledujucim udalostiam zapamatam navzdy. Na plosine sa preskupujeme, moji traja "kolegovia" chcu oddych, ja davam rychle energy supy (dextro a gel), zapijam neperlivou Magneziou a postupujem k stene za nejakymi nemcami. Kummetstein je klasifikovany ako ciste D, teda najvyssia obtiaznost na tejto ceste, v hornej polovici potom ako C/D (tiez pekne zapeklite), co vsak znamena minimalne 120 vyskovych metrov po kolmej stene. Nemci stupaju, ja pomaly za nimi, cca kazdych 10 az 15 metrov oddychujem, pouzivam slucku, pripadne si hladam take miesto, kde sa viem aspon trosku zapriet do skaly. Som vo vyske cca 40 az 50 metrov, ked pocujem prvy vykrik, ale vobec si neuvedomujem, ze sa nieco deje, toho nadseneho kriku je po ceste dostatok. Nemam moznost sa pozriet hore, stratil by som rovnovahu, ocelove lano sa vsak hrozne trasie, pocujem krik v nemcine a okolo mna prefrcali dva tiene. Zostavam v stene, nechapem, co sa deje, prve co ma napadlo, ze niekomu padli batohy. Honorata na mna zospodu krici, ci som v poriadku, ja som totalne v soku, nechapem, resp. neviem pochopit. Odlepim sa trochu od skaly a asi 10 metrov nadomnou visi chlap bez pohybu, jeho set to vydrzal, je vsak cudne prehnuty, oprety helmou o skalu, pohlad smerom hore, chrbtom v skale. Dole je to uplna panika, okrem mojich troch kumpanov dobiehaju zo sestky styria cesi, kricim na nich, co sa deje, cech je sokovany, nechapem, stracame cas. Potom jeho kamarat zacina so mnou komunikovat, pytam sa ho ako to zdola vyzera, ze tu nevydrzim dlho a viem sa dostat k tomu nadomnou. Spaniel (vola sa Fran) s Honoratou davaju dokopy tie pestrofarebne tela a pocujem hromadne grcacky. Mne je tiez blivno, moralka na dne, neviem sa dostat ani hore ani dole, zacinaju sa mi triast nohy aj ruky. Dole sa zatial koordinuju ludia, prichadzaju dalsi dvaja, vola sa zachranka a cech mi pomaha dostat sa dole radami. Nejde to. Som ztuhnuty a zosokovany. Atmosferu uvolnil az kruty cierny humor, ze ci mi maju urobit miesto a pod. Isiel som to dole zaprety nohami, ziadna technika, stalo ma to kopec energie. Dole marnica, ako v horore. Nie vela krvi, ale pohlad to nebol prijemny. Nikto nefoti, nikto nechce vyzerat ako zviera, dole je ticho, obaja co padli, boli na mieste mrtvi. Uz vsetci sedia, ruky pod pazuchami, ticho. Pocas mojho zostupu sa snazia viaceri komunikovat s tym visiacim chlapom, pocut aj hlasy zhora, ale bez vysledku. Prvy vrtulnik dolieta cca par sekund po tom ako som zliezol, bez hanby som si lahol na zem a rozdychavam to. Pristat sa tu neda, silne turbulencie nedovolia sa ani priblizit, odlieta prec, ale o cca tri minuty prilieta dalsi, uz ma zachranara zaveseneho. Upevnujeme na zem batohy, lihame si pod ne a pripravujem si fotak. Netrva to dlho, obaja su naozaj mrtvi, je hrozny hluk, lietaju male kamienky, zachranar prichadza aj ku mne, ci som v poriadku. Ukazujem mu, ze som ok, som vsak na smrt unaveny. tak len lezim a jem musli tycinku. Zachranar si navazuje prvu obet a odlieta prec, druhy vrtulnik ho strieda a okolo masivu uz vidime letiet tretiu masinu, z ktorej si zachranar na seba privezuje chlapa na stene a odlieta prec. Sedime tam ako zmoknute kurence, nulova nalada. Zachranuju to cesi, dvihaju moralku a idu prvi do steny. Cierny humor ich neopusta ani v stene a atmosfera sa zacina uvolnovat. Ja som tak vycerpany, ze idem ako posledny. Jednak preto, lebo viem, ze sa hore budem tlacit pomaly, jednak z dovodu, ze nechcem nikoho v pripade zlyhania poslat dole.

osudovy Kummetstein




Posledne dve veze. Bojujem, vola je velmi silna, nechcem skoncit a vlastne ani nemam ako. Musim to dat a meter po metri sa tlacim hore tou D-eckovou stenou. Dal som to. Pozeram sa dole a neverim. Stastny som. Este nie je dobojovane, este jedna veza a potom finalna "rovinka" kategorie A/B (najlahsie) a C/D (kurevsky mega tazke v mojom stave). Sedmicku davam dole a zacinam stupat do osmicky, komunikujem s ludmi hore, ktori tam urobili stand, natiahli lana a poslednu vezu istia ludi, kedze som posledny, vyuzivam tuto moznost, navazujem sa do lana a zacinam to liezt. Nekonecne dlho mi to trva, ale davam to.

Koniec, dal som Konigsjodlera. Sam. Zvladol som to. Hoher Kopf vo vyske 2875m je moj. Robim fotky a pocas rozhovorov sa dozvedam, ze dole dnes uz nemozem ist, na Matrashaus pride policia a budu sa pytat ludi, co sa stalo. Nemam rezervaciu, ani peniaze navyse, nepocital som, ze tu budem musiet prespat. Honorata mi hovori, ze sa nemam bat, ze ved su tri volne miesta a oni to mali zaplatene.





Lenze to znamena dostat sa na chatu. Nasleduje hodinovy zombie walk. Doslova. Vsetci sme vyslahani, zniceni a s vybitymi baterkami, nepomaha uz nic. Cesta na Matras-haus je chodnik na nahornej plosine predierajuci sa pomedzi ladovec a ladovcove jazierka. Nadhera. Zrazu vsak chodnik konci a pred clovekom skala, v nej trhlina a sipka smerom hore. Kurvafix, nadavky vo vsetkych jazykoch, ale leziem hore, bez istenia. je to cca 10 vyskovych a dostavam sa na chatu, kde dostavam miesto, jedlo, pitie, vsetko. Nemam ani cigarety a teraz by sa fakt hodili. Chata je to vynikajuca, zasobovana raz za mesiac vrtulnikom (stoji ich to 3500e), ja som dorazil v sobotu, posledny let bol v piatok, takze plne zasoby. Atmosfera nebola nic moc, jedina jedna tema dominovala. Tam som sa od policajtov dozvedel, ze ten chlap v stene bol tiez mrtvy, zlomene vazy a chrbtica, takze by som mu nemohol pomoct (a v tej situacii by som to ani nedokazal). O cca osmej idem spat, postel a dve deky s vankusom su luxus. Rano budicek, nechcem zmeskat vychod slnka.





Ranajky mam tiez, chlieb, marmelada, nutela, ovsene vlocky s mliekom, davam caj a jednu kavu (viac by ma zabilo), dohadujem sa s Honoratou, Franom a Matthiasom ohladom zostupu cez Birgkar. Papierovacky uzavrete, vyrazame mesacnou krajinou k trhline, od ktorej budeme rovnobezne s Konigsjodlerom klesat, akurat, ze niekolkonasobne rychlejsie. Toto by som uz vecer naozaj nedal. Vyskovo to bolo par stoviek vyskovych metrov, vsetko v tazkom vysokohorskom terene, obcasny bouldering sa striedal s pasazami v kamennom poli, nebezpecenstvo kamennej laviny na kazdom kroku. Zazitok to bol neskutocny, do toho zacalo prudko piect slnko. Hornu polovicu cesty mam moznost sledovat dianie na ferrate, robim nejake fotky, vidim cestu, ktorou som sa dostal hore.




Dostavame sa nizsie a uz zaciname vnimat priblizujucu sa zelen, z udolia Birgkam zostupujeme az na parkovisko k Birgkarhaus, kde davame vytuzeny "vinersnicel", vymiename kontakty a lucime sa.




Na zaver iba jedno - Kazdy kopec je zdolany, az ked je clovek bezpecne spat pod nim a nie kazdy kopec je pre kazdeho.

edit: slubene GPS tracky a vyskovy profil:

GPX:
Vystup
Zostup

GDB:
Vystup
Vzostup

Trasa:


Vyskove profily:



Prevysenie:
20.8.2011: stupanie: 1815m klesanie: 216m
21.8.2011: stupanie: 183m klesanie: 1752m
--------------------------------------
3966m

anything can be turned into a weapon but none will ever be as powerful as the mind.