KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Štrajk futbalových milionárov



Ligový futbal sa v Španielsku cez víkend hrať nebude. Ak štrajkuje skupina, ktorá v priemere zarába päťdesiatnásobok toho, čo zvyšok spoločnosti, ide o stratu súdnosti.

Zo Španielska chodievajú aj horšie správy ako tá, že La Liga dnes výkop mať nebude. Hráčsky štrajk, ktorý to má na svedomí, je dobe i Španielsku v nej príznakový.

Nevedno, či štrajkuje aj Leo Messi, alebo iba Iker Casillas, Xavi Alonso a podobne odkázaní členovia hráčskych odborov. Neplatenie miezd načas klubmi, čo je jadro sváru, sa menovaných azda bezprostredne netýka, lenže s ďalšími 200 profesionálmi, ktorí majú pohľadávky voči majiteľom vo výške údajne až 50 miliónov eur, sú solidárni. Takže kým sa núdzový fond – alebo, štýlovejšie, „La Liga val“ – dostatočne nenaplní, za loptou sa behať nebude. Aj keby diváci, ktorí si zábavu financujú, a teda sa skladajú aj na tie platy, vyliezli od nudy na stromy.

Isteže, zmluvy sa majú dodržiavať a platy platiť. Fór je v tom, že na obrích dlhoch klubov prvej ligy, ktoré dosahujú 3,4 miliardy eur (profesor Jose Maria Gay, Barcelona University), sú levím dielom podpísané práve účty na mzdy.

To, že tréneri a majitelia v honbe za úspechom a slávou licitujú na trhu nad svoje možnosti, je iste ich nezodpovednosť, avšak nič nemení na tom, že štrajk príjmovej skupiny, ktorá zarába v priemere zhruba 50–násobok priemeru národného hospodárstva, je strata súdnosti. Asi podobná, ako štrajk úradníkov Európskej komisie... Aj mesačný príjem najslabšieho hráča La Ligy je vysoko dostatočný na veľmi slušné prežitie. Na rozdiel od klubov, ktoré si jeden po druhom pýtajú ochranu pred veriteľmi. Santander, Zaragoza, Mallorca sú posledné tri.

Na otázku, ako toto prišlo na komentárovú stranu, je pokračovanie príbehu. O čosi viac peňazí ako hráčom, asi tak dvadsaťnásobne, dlhujú kluby prvej a druhej ligy aj španielskemu rozpočtu. Prelobovali si totiž akési daňové úľavy či odklady, ktoré sú síce dočasné, ale vzhľadom na známe súvislosti, v ktorých v Európe žijeme, to zrejme dojíma málokoho.

Niežeby tá jedna tisícina španielskeho dlhu, ktorú vytvára zábavný priemysel futbalu, nejako zásadne odbremenila euroval (keby nebola), ako skrytý rub skvelých výkonov napríklad Barcelony je však pekným symbolom toho, čo všetko sa „zachraňuje“ pod európskou solidaritou.

Nikto nechce od Puyola či Xaviho Alonsa, aby vnímali takéto detaily, ale štrajkovať by teda nemali. Ak je odvetvie napriek všetkým sponzorským zmluvám, desaťmiliónovým fanklubom v Ázii či televíznym právam v strate, tak treba znížiť prevádzkové náklady. Teda mzdy „učesať“, nie štrajkovať za ich udržanie krachujúcimi klubmi, ktoré potom naťahujú ruky k štátu. Alebo vylúčiť dlžníkov zo súťaží, ako sa deje vo Veľkej Británii.

Ak trhový „produkt“, ktorý má miliardové obraty a všetky predpoklady byť ziskový, bojuje o to, aby mohol žiť ešte aj nad svoje vysoké pomery, tak čo sa dá čakať od nepomerne chudobnejších odvetví?

Čítajte viac: http://komentare.sme.sk/c/6022854/strajk-futbalovych-milionarov.html#ixzz1Vab6VmWK