Michalovi dali visačku režiséra a mne skladatela. Izbu v hoteli na hlavnom námestí hneď vedla kín, kde sa premietalo. Skvelé jedlo, pitie, vela spánku a filmov. Za tie dva dni sme tých filmov videli fakt že dosť. Občas sme si o niektorých poklábosili a skonštatovali, že s našim filmom pri takej konkurencii na festivale asi nezabodujeme. Čo ale vôbec nevadilo, pretože pri jednom z takýcho zhodnotení sme si napríklad pochutnávali na morských potvorkách a voňavom víne, a to sa takáto nepríjemnosť hneď lahšie strávi.

Jeden z tých filmov bol asi 10 minútový dokument o kempe Lila vo Francúzsku kdesi pri mori. Hrala doňho mierne repetitívna hudba a celé to nebralo konca. Už keď to vyzeralo, že to skončí, musel som pretrpieť ešte asi štvorminútové outro na jednom tóne. K tomu aj pekne vybasovanom, tak z toho boleli uši. Ale "môjmu" režisérovi sa ten film vraj páčil a uviedol k tomu aj zopár fundovaných argumentov. Mimochodom vedeli ste, že ryba sa povie po francúzsky poison?

A potom sa dej prenesie inde: asi o mesiac neskôr sedím v kine v Bratislave (aj keď Nostalgiu asi ťažko nazvať plnohodnotným kinom) na bizarnom filme "Let the Right One In". Švédsky thriller o úpíroch odohrávajúci sa v 70. rokoch. Celkom milý film, no asi v polke som si zrazu spomenul na ten dokument o francúzskom kempe. Na tú hudbu. A už som to nedokázal pustiť z hlavy.


Soundtrack som našiel kdesi online, no až teraz, po vyše roku, som konečne objavil aj celý film (uploadli ho inak práve na moje narodeniny:). A stále neviem pochipiť, čo ma na ňom tak fascinuje. Možno tá hypnotická atmosféra hudby, leto, slnko, pohoda, či vlastné spomienky na podobné kempy v Taliansku. Alebo len spomienka na ten samotný festival.

Asi je to jedno. Velmi ma potešilo, že si ho môžem znovu pozrieť a to je hlavné :)