tak,stretli sme sa... a je to... je to za nami... neviem ako dlho a ci este niekedy sa budem snazit vratit spat co co sme mali... ale viem, ze toto je spravne, ze toto je jedine vychodisko a takto to ma byt...

to,co som popisala vyznievalo tak,ze on si ma nevazi,ze on sa nesnazi,ale tak celkom to neni... musim uprimne povedat,ze on bol ten co sa snazil vzdy viacej,co tomu vsetkemu daval sancu,co si pretrpel moje nerozhodne nalady, ze on bol vzdy ten co to vydrzal aja ho za to strasne obdivujem... komplikovala som nas vztah... ja som ho robila problematickym... asi som nemala odist... a bolo by to v pohode... neviem. uz sa v nicom nevyznam...

nebolo to ono odkedy som odisla... ked som prichadzala na vikendy domov, bola som zmatena a zdeptana achcela tu zostat... chcela som za ten jeden vecer stihnut vsetkych ludi co poznam, byt aj s nimi a na neho nezostal cas... a ja ho strasne obdivujem za to, ze to vzdy zvladol, ze bol silny a cez to vsetko sa ma snazil pochopit a lubil ma... aj ked si uz niesom ista aka laska to bola... len viem, ze uz to nebolo to prave orechove... uz to bolo ine... vsetko sa zmenilo a my sme kazdy na inej strane rieky, az teraz to chapem... je to hrozne tazke a toto obdobie bude este tazsie lebo ked sa budem vracat domov a budem bez neho, na kazdom miest nas uvidim de sme spolu boli, co sme si prave vtedy povedali, na com sme sa zasmiali... dokazal ma rozosmiat... vzdy... sposobom akym ma nikto nedokazal rozosmiat a za to som ho tak lubila... bol jednoduchy, mily, priatelsky, vtipny a s neskutocne dobrym srdcom a hrozne ma mrzi ze prave takehoto cloveka stracam... ze po dvoch dlhych rokoch, po vsetkych trapeniach, smutkoch radostiach co sme spolu prezili sme si dnes dali last kiss a povedali ahoj... ale takto to ma byt. verim v to... neslo by to dalej. nevidame sa, on nemohol za mnou chodit lebo rodicia mu zobrali pas (co nikdy nepochopim) a ked som tu bola nestihala som nic a odchadzala som s depkou... mrzi ma to... strasne ma to mrzi a je mi smutno...

uz neviem po kolkaty krat sme boli v medickej a rozisli sa.dnes to uz ale bolo ine... uz sme citili obidvaja ze to a takto byt,ze uz to ani jeden z nas nezvlada...strasne ma to mrzi... povedal mi, ze nie je potrebne aby sme sa teraz ignorovali a nieviem co, ze ma chce vidat,ze chce chodit so mnou von,ale uz to bude inak a tak to bude pre obidvoch lahsie... dufam... chce to cas...

ale ked si spomeniem na to vsetko... ked si spomeniem este na zaciatok tohto tyzdna jak sme si pisali jak bolo vsetko v pohode, jak sme sa tesili ze spolu pojdeme jazdit cez jarne prazdniny... a jak sa tyzden koncil, koncili sa aj tieto krasne slovicka a dnes to skoncilo cele...

hrozne som plakala. nechcela som pred nim plakat,ale neudrzala som to v sebe... dali sme si pusu... dalsi... dlasiu.. veeelku pusu... a rozlucili sa... ako kamarati... este mi povedal, ze chce za mnou prist do viedne, ze mu tam vzdy bolo hrozne dobre... potesilo ma to...

pusa,objatie, pohlad do oci, dotyk ruki a vsetko co sme za tie dva roky prezili sa zavrelo za jedny dvere a teraz uz kazdy pojde svojou cestou... kazdy inam... ja ale verim, ze tieto dva roky boli nadherne,ze vzdy mi take ostanu na pamati a ze sa nase cesticky raz spoja,lebo verim, ze my dvaja k sebe urcitym sposobom patrime...

chce to cas... a dufam, ze toto obdobie prejde rychlo a vsetko bude zase dobre a my sa budeme dokazat znova pozriet jeden druhemu do oci...

bolo to krasne... nech sa dialo co sa dialo... a stale ta lubim...