tentokrat definitiv... lebo to uz nie som ja co povie "asi to naozaj nema zmysel" ale je to on...

dnes sme sazase po tyzdni videli... po tyzdni... v pondelok oslavil svoju osemnastku... na ktoru sa tak strasne tesil cele tie dva roky co sme boli spolu... a jak sme je spolu prezili a oslavili? videli sme sa az dneska... a cela nasa konverzace spocivala v dvoch slovach :Ahoj (do toho pusa na privitanie) a tak cau...

no... bolo to velmi zaujimave...

naozaj velmi...

isla som do mesta. a ked som vedla neho sedela, a on ma neregistroval, nechytil ma za ruku,neopytal sa,ako som prezila cely tento vikend a namiesto toho sa rozpraval s kamosmi, bolo mi do placu... prislo dost vela ludi a vsetci moji stari znami... ale ja som tam uz len sedela a v duchu si zelala byt naspat vo viedni... byt mimo tohoto... konecne som po prvykrat v zivote pocitila,yňze som vo viedni a tam aj konecne nejakym sposobom pasujem... a na druhej strane mi to bolo luto,lebo vedla mna som mala osobu, s ktorou som prezila 2 roky mojho zivota a ta ma absolutne neregistrovala... nic...

cely vecer bol neuveritelne zly a ja som chcela plakat.. chcela som byt prec a na chvilu,aspon na malilinku chvilinku byt niekto iny, s uplne inymi problemami, uplne na opacnom konci sveta...

spravali sme sa k sebe,ako keby sme sa ani nepoznali... bolelo to... velmi to bolelo...

a pak odisla moja kamaratka... ze ma depku a ide domov rozmyslat,lebo tiez ma problemy s chalanom...

5minut na to, odchadzal aj ten moj... a ja ze preco uz ide a on ze pre nho prisiel tata... no jo... tak som s nim isla pred podnik a hovorim mu " a tebe takato ignorace vyhovuje???" a on proste ze to ja nic nerobim,ze ja ho ignorujem, ale PRECO STALE JA MUSIM BYT TEN,KTO UROBI NIECO AKO PRVY...??? a medzitym dvihol telefon a povedal "jasne táto,za 5 min som tam..." co som mohla robit?? dala som mu pusu a on isiel... lenye ked ja som o 5 min na to isla z podniku, stretla som ho,jak s tou mojou kamaratkou idu do jedneho baru... mile od neho... mile ze takouto prkotinou ma oklamal... prkotina,ale napriek tomu to boli... ked uz nie sme spolu kazdy den... kazda prkotina boli...

neozval sa cely vecer... nic... a ja uz som fakt vedela,ze tento vztah nema zmysel... ze kazdy z nas zije iny zivot, ze kazdy z nas je niekde uplne inde... a ze tie nase cesticky sa asi naozaj nikdy nestretnu a my nikdy spolu nebudeme taky parik jak sme si mysleli...

neskor vecer som mu napisala, ze ci mu toto vyhovuje...

neodpisal...

nic...

az po asi 3 smskach sa ozval... a to "ja neviem co ti mam napisat,ale uz to nejde...ja nemozem proste, neviem,ale nefunguje to..."

ma pravdu... a ja som to pochopila uz asi pred dvoma tyzdnami... a v omto momente sa mi nahrnuli slzy do oci a pochopila som, ze ked uz on povie ze to nejde, tak je naozaj koniec... ked uz on tomu sancu nedava, tak uz to naozaj nema zmysel... nema... dva roky... a ukoncenie cez smsku... cely vecer sme vedla seba sedeli,ale nic... nic, ani slovo nepovedali... kazdy z nas potrebuje normalnu lasku,kazdy den... kazdy jeden jediny den, potrebuje ju citi a nie cez smsky, virtualnu lasku... to je nic... potrenujeme dotyk... potrebujeme sa navzajom citi a to my nemame... a posledne dni tomu moc nepomahali...

ale rozist sa cez smsku... po dvoch rokoch pre boha, ved to je to najhorsie co moze byt...

mily maxim, teraz uz presne chapem...

lenze ja som este na slovensku a chcem ho zajtra, teda vlastne este dnes vidiet a pozerat sa mu do osi, chcem ho objat, chcem,aby sme si to povedali do oci a rozlucili sa normalne, s tym ze to je tak ako to je... ze si nebudeme nic vycitat...

tvrdi,ze nevie ci sa stretneme... ja verim ze ano... chcem ho vidiet... uz je to neviem kolkaty rozchod,ale prvy krat naozaj citim,ze toto je naozaj koniec... ze toto je uz jedinamoznst,ako to vsetko skoncit a ako zacat normalne zit, lebo to, co bolo posledne mesiace uz nebol vztah... a to ma strasne mrzi a boli... lebo ho urcitym sposobom lubim... lubim ho... ale naozaj to nie je ta prava laska... asi je to len zvyk,ale ja si nemozem pomoct... 2 roky su 2 roky a je to hrozne dlha doba na to, aby sme jeden druheho spoznali do uplne najmensich detailov... a mrzi ma,ze to skoncilo prave dnes, ze to skoncilo prave v tuto sekundu... ze to skoncilo takto... a boli ma to... ale tak to asi ma byt... takto to asi bude najlepsie...

ale chcem ho este vidiet... chcem ho objat a cham eby sme obidvaja vedeli,ze to co sme mali, neboli zahodene 2 roky,ale boli to nadherne casy, co nam obom nieco dali a ze sa vzdy mozeme jeden na duheho spolahnut...

chcem ho objat...

chcem ho vidiet...

chcem sa mu pozerat do oci...

aspon posledny krat...