id slobo, ktory ma lockout, ma poziadal, aby som to sem zavesil, napisal to sam a reakcie mu budu odovzdane:



Nie je veľa nadšenejších podporovaťelov slovenského Dúhového Pride-u, ako som ja. Napriek tomu som bol z tohto ročníka sklamaný.

Prvé sklamanie prišlo ešte dávno pred jeho začiatkom. Kedže mi je myšlienka Pride-u sympatická, a chcel som niečo preň urobiť, prihlásil som sa na ich Facebook stránke, že by som chcel robiť dobrovoľníka. Ozval sa mi id rixo (na Facebooku), jeden z hlavných organizátorov, a ja som sa ho opýtal, či by bol problém, ak prídem až na ten deň do Bratislavy (kedže som predtým nemohol byť na Slovensku). On, že to nie je problém, ale že musím nejako potvrdiť svoju identitu (teda že sa za mňa niekto, koho on pozna, musí zaručiť že nie som nácek). Tak mu vravím, že to nemôže byť problém, že v spoločných priateľoch máme tucet ľudí (o.i., id adam, id mrjn, id ond, id [radio]) a každý z nich sa zaručí, že ak nič iné, aspoň nie som nácek. Dostal som otázku, či týchto ľudí poznám dobre, na čo som musel povedať, že no nie, nepoznám ich výborne (adama som stretol tuším dvakrát, mrjn asi raz, ostatných vôbec, komunikácia bola najmä online, aj preto, že proste nie som často v Bratislave).

Mal som si povedať jedného, kto sa za mňa zaručí. Tak som si vybral mrjn-a, na čo som sa dozvedel, že on v ponuke nebol (!!). Tak som teda povedal, že sa môže opýtať aj id ond, a zažartoval som, že hádam to bude v pohode, pretože on ma nemá rád kvôli môjmu nadávaniu na SaS. Keď napísal rixo že si teda overí, že som „OK“, ešte som hlúpo poznamenal, že to, že som v jeho očiach defaultne nácek a že musím dokazovať opak, považujem za trochu nepríjemné.

To bola chyba. Dozvedel som sa, že existuje veľa dôvodov, prečo som podozrivý:

1. Povedal som mu, že máme na Facebooku tucet kamarátov, no je ich iba sedem, a je tam teda „medzera" vo faktoch.

2. Jeden z nich už šesť rokov žije v Austrálii, plus „vypadlo zo mňa“, že ostatných nepoznám dobre a jeden ma nemá rád.

3. Je ľahké sfalšovať online identitu človeka, a taký prípad, že niekto prišiel z čista jasna robiť dobrovoľníka, ešte nemali.

Navyše som sa dozvedel, že bezpečnosť 1000ky účastníkov je dôležitejší ako „zranený útlocit jedného dobráka“.


V tej chvíli som si už ani ja nebol istý, či náhodou nepredstavujem pre tú tisícku účastníkov (medzi ktorými sú aj moji rodičia a priatelia!!) reálnu hrozbu, a tak som teda napísal, že za takých podmienok nemám záujem. To bolo dobré riešenie, pretože id rixo „naozaj potrebuje na place ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť“ a „zrejme bude lepšie, keď ostanem doma“.

Napriek tomu som doma nezostal, a v sobotu sme sa s id vygidor, id femme a s mojím bratom išli pozrieť, ako to tam vyzerá. Vypočuli sme si prvé príhovory a v uliciach okolo Hviezdoslavka zopár poznámok na naše jednotlivé sexuálne orientácie. Počas živých kvetov sme išli na kávu. Keď sme chceli znova vstúpiť do areálu, museli sme prejsť cez skupinu neonacistov a ultranacionalistov, ktorí obsadili priestor pred sochou Hviezdoslava (ako povedala jedna neonacistka: keby on vedel, že sa tohoto dožije, v hrobe by sa obracal). Femme mala dúhovú vlajku, takže na nás flusali, kričali, a samozrejme si nás aj natáčali a fotili. Policajt nám najprv povedal, že to musíme obísť zo strany Carltonu, no nejaký jeho nariadený hneď pribehol a povedal, že môžeme prejsť. Trochu nepríjemná skúsenosť, no nič hrozné. Viac ma zamrzelo to, čo povedal chlapec s dúhovým náhrdelníkom, ktorý stál pri vchode: zbytočne provokujeme, a pred náckami máme odložiť zástavu.

Nie je to jeho vina. Chalan hovoril iba to, čo mu bolo povedané, nebola to jeho osobná iniciatíva. To isté sa písalo v návode, resp. bezpečnostných pokynoch (tie boli dlhšie ako program). Nerozumiem tomu ale celkom: nemá toto byť príležitosť viať vlajku aj NAPRIEK odporu tých, ktorí na nás hulákajú nezmysly? Čo je to za hrdosť, keď vlajku možno vytiahnuť a viať iba v malom ohradenom priestore? „Budte na seba hrdí, ale prosím, nedávajte to najavo tam vonku!“

Samozrejme, nie všetky zlyhania, resp. divné praktiky dobrovoľníkov mali na svedomí organizátori. Predpokladám, že to bolo osobná iniciatívnou iného dobrovoľníka na bráne, ktorý sa opýtal mojich rodičov (a iných, ako sa dozvedel neskôr), že či vedia, kam majú namierené, a či tam naozaj chcú ísť.

Výber trasy pochodu bol pre mňa veľkým sklamaním. Po tom, ako bol minulý rok Pride vytlačený z mesta neonacistami, a celá Bratislava na čele s organizátormi to opisovala ako zlyhanie polície a veľké sklamanie celého Pride-u, sa urobí tento rok PRESNE TO ISTÉ? S tým rozdielom, že tento krát nás nevytlačili neonacisti, ale ušli sme z mesta sami? Namiesto víťazného pochodu, demonštrujúc hrdosť, sme sa potichu a unáhlene vytratili druhou najkratšou cestou von z mesta (a išli by sme isto aj najkratšou, ale tam boli náckovia).

Zástupca organizátorov na Facebooku píše, že za cestu môžu tieto okolnosti: boli naplánované tri trasy, ale keď zástupca mesta prezradil, že existujú práve tri, tak pre bezpečnosť boli všetky škrtnuté, a rozhodnutie kadiaľ ísť bolo urobené 15 minut pred pochodom. Ak je to pravda, je to najväčší nezmysel, aký som kedy počul.

Na záver výhrada k programu, s ktorou isto nebudú mnohí súhlasiť: Zdalo sa mi že najväčšia časť tých, čo sa na pódiu objavili alebo spomenuli, boli zo zahraničia. Toto je problém, pretože to vytvára dojem, že Pride, a práva neheterosexuálnych ľudí (a pre mnohých slovákov homosexualita ako taká), sú niečo čo je importované, cudzie, a koniec koncov presadzované najmä zahraničím. Toto samozrejme nie je pravda. Pride bol zorganizovaní občanmi SR, pre občanov SR. Naozaj neexistuje žiaden občan SR, ktorý by nám niečo o tom vedel povedať?

Na Pride-e tento rok vyhrala prílišná opatrnosť a paranoja, nad otvorenosťou a hrdosťou. Dokazuje to prístup k dobrovoľníkov (a preto ich bolo ešte pár dní pred akciou málo), bariéry, ktoré oddelovali akciu od Bratislavy, správanie organizátorov (vďaka čomu bolo podľa mňa tak málo návštevníkov) a výber trasy. Na druhej strane boli sme všetci bezpeční, aspoň dovtedy, kým sme s vlajkou nevyšli z ohrady.