Ked som bola mala myslela som si, ze Boh (bola som vychovavana v krestanskom duchu) je velky ujo s dlhou, bielou bradou a velkym bruchom. Myslela som si, ze on je zodpovedny za vsetko co robime a ako to robime. Mysela som, ze my sme pre neho ako babky, ze mame na rukach zaviazane take neviditelne nitky a on sedi na bielych oblakoch vysoko hore na nebi a pohybuje s nimi. Proste, ze si povie, ze tak tato osoba bude dobry clovek a tato bude zly... Nevedela som si sice predstavit, ze ako to vsetko stiha ked musi pohybovat so vsetkymi ludmi a priradila som tu ulohu anjelom. Boh im nakaze co maju robit a oni ho posluchaju...

Pocase som si zacala mysliet, ze Boh asi predsa len vsetko nestiha lebo predsa nemoze byt taky kruty a nechavat robit take zle veci na Zemi ake sa deju... No a nakoniec som z neho spravila iba nejakeho uja ktoreho vobec nezaujma co sa tu deje a pofajcuje si na tych jeho oblakoch fajku a smeje sa z nas... :(



Aj ked teraz som premenila slovo Boh na slovo "sila" a moj krestansky duch je na bode mrazu, stale si niekedy myslim, ze tam hore si niekto z nas robi srandu... Nechce aby sme boli stastni, skor ho bavi sa pozerat na utrapenych ludi ktori nevedia co robit. Necha nas chvilu sa nabazit stastia a lasky a potom ako by si povedal... Tak ty uz si mal dost, stacilo ti, nahodou by si si zvykol a co potom... Pekne sa vrat k svojmu zvycajnemu urapenemu zivotu...

Moj zivot mi pripada ako dva kruhy medzi ktorymi balancujem. Vascinu casu stravim v tom kruhu ktory mi pripada nudny, zacarovany a plny problemov. Chcem z neho prec ale ta osoba tam hore ma proste nechce pustit. Potom si povie, ze OK toto dievca sa uz dost natrapilo a pusti ma do toho druheho kruhu, kruhu stastia a lasky. Ale odtial ma vykopne velmi skoro a som zase spat, tam kde som byt nechcela...

Uz nechcem vidiet svoj zivot ako dva kruhy a preto sa svazim o zmenu... Jeden clovek mi povedal, ze utekam... Ano utekam niekam prec kde zmenim prostredie, ludi okolo seba, aj moj zivot ale vzdy sa dostanem do toho isteho kruhu len ma napr. inu farbu....



Viete co, uz mam toho akurat tak dost... Uz ma to prestava bavit.... Ja nechcem utekat... Ja sa chcem mat iba dobre, byt stastna a tak.... Vzdy si poviem, ze ja som ta osoba ktora ovlada moj zivot a ja sama sa mam snazit aby to bolo tak ako chcem... Ale nech robim cokolvek vzdy spravim nieco co potom lutujem a co ma dostane do situacie v akej som nechcela byt...



Ved je to cele nasmiech,...cely zivot je nasmiech.....