Opat sa u mna objavila ta zvlastna melancholia, ktora sa chtiac-nechtiac vynara po navrate z miesta, kde som stravila isty cas s nejakymi ludmi. Vcera nas so sestrou po tyzdni stravenom pod upatim talianskych hor vysadili kamarati z auta pred domom a mne sa nechce verit, ze odisli a ze sa po nas rano nevratia...Stale cakam ze na mna zavolaju z vedlajsej izby, myslim si ze su len v obchode, ze vecer zase budem s nimi sediet na gauci, v ruke pohar s ciernymi pruzkami a v nom Becher, ale oni uz so mnou nie su! Ten cas straveny tam vonku je prec. Rada by som im zavolala, ale nechcem prasknut tu bublinku, v ktorej este trocha lietam riesenim kazdodennych zalezitosti. Chcem sa zase stretnut v bufete pri hornej lanovke a dohadovat sa ci budeme jazdit po stred alebo az dole. Chcem sa rano zubudit na ten malej vrzgajucej posteli v tej krpatej drevenej izbe s vyhladom na nedopite pohare od vina a na skrupinky od pistacii za gaucom. Chcem znova riesit kto umyje riady a kde je to cedecko co si chcem pustit. Jedli sme sice kazdy den cestoviny a ryzu, ale chutili mi lebo som v nich citila tu spolocne zdielanu volnost. A aj ked sme na seba posledne dni neraz riadne zhukli a liezli si na nervy a aj ked sme nadavali na lyziarky povalujuce sa v strede izby, aj tak by som este ostala....Chybate mi chlapci...