ja som bola dieťa s dosť veľkou fantáziou a bála som sa všeličoho, hoci ja som to mala skôr z kníh ako z telky. mimozemšťanov som sa napríklad nikdy nebála, lebo na tých som bola zvedavá a chcela som sa s nimi stretnúť :) ale bála som sa upírov a tých som sa bála až do dospelosti, kým som nečítala kulhánka a kým sa aj z upírov nestali kámoši. :)

takže moja laická rada je - v prvom rade nezasierať detskú hlavu somarinami. a potom - neverím veľmi tomu, že sa to dá úplne "odstrániť", proste, k detstvu patria príbehy a ja by som sa skôr pokúsila "nahradiť" tento príbeh iným - skúsiť zohnať nejakú rozprávku, kde sú ufóni pozitívne postavy. a naozaj by som skúsila vymyslieť jej nejaký talizman... napríklad náramok, ale to má tú nevýhodu, že keď si ho niekde zabudne, tak je prúser potom. takže jej nájsť nejaké jej silové zviera, ktoré ju bude ochraňovať, a na ktoré má myslieť, keď sa bude dáť.

ja to mám fakt doteraz. ale to je tým, že ma prepadávajú strašné nočné mory, niekedy ležím v posteli a vyslovene mám pocit, akoby ma prepadali bubáci, je to také intenzívne, až to nadobúda taký personifikovaný charakter celé, a hľadám spôsoby, ako sa voči tomu brániť.
a keď som v lete spala sama v lese v grécku, tak som sa za súmraku tiež dobre bála, ale mala som dôveru v miesto, ktoré som si našla na spanie, a taký pocit, že kým budem tam, tak bude všetko v poriadku. tak ešte môžete spraviť nejaký rituál, v ktorom sa z jej postele/izby/domu stane bezpečné, chránené miesto.

tieto veci, čo vravím, sú také haluzné v tom, že vlastne znamenajú uznanie toho nebezpečenstva - že sa má kvôli čomu báť, že potrebuje nejakú ochranu. ale vychádzam z presvedčenia, že ten strach tam asi bude tak alebo tak.