V poslednom čase narážam na stále viac pokusov spraviť kvalitnú bakalársku prácu, získať prvý titul v živote, a tým uzavrieť nejaký ten predel medzi detstvom a väčšinovou érou, keď "už som niečo dosiahol". Sám som v živote mal to šťastie narodiť sa koncom baby-boomu, a možno práve zlé skúsenosti so školou generácie zo začiatkov 80.rokov viedli k rýchlym reformám, ktoré bakalarát zaviedli. Ja osobne som ale ešte vystihol prechodné obdobie, v ktorom nás už profesori Bc-požiadavkami strašili, no skôr špekulovali o teóriách, výhodách a nevýhodách, ako by konali. Tí "po mne" už takéto šťastie nemali, a museli tento problém riešiť už s termínmi a inými donucovacími prostriedkami na krku.

Moja generácia si ešte v pokoji písala po štyroch-piatich rokoch diplomovky, keď už sme niečo vedeli a mali predstavu, na čo sa chceme špecializovať. V tejto tzv.pred-bolognskej ére panovala predstava dvoch hlavných stupňov na vysokých školách. Kandidát na "magistra" predstúpil na diplomovej skúške pred profesorov s tým, aby im ukázal, čo všetko ho naučili, že to pochopil a vie aj sám vysvetliť druhým, že zvládol určité nároky. S magisterskými znalosťami by sa (v ideálnom chápaní pred-bolognskej éry) mal vedieť uplatniť v praktickom živote - ak nie rovno zamestnanie nájsť, tak aspoň nestratiť hlavu, keď sa mu to podarí. Keď potom išiel na "doktora", tak mal dokazovať tri veci: nielen majstrovské zvládanie predmetu, ale aj schopnosť viesť výskum, vedieť identifikovať problémy a neprebádané oblasti svojej vedy, a napokon ich aj riešiť. Titul bakalára bol vrazený do tohto systému bez zjavného zmyslu či prípravy. Úlohu "iniciačného rituálu" si zachovala maturita, ktorá bola centralizovaná, predstavovaná ako kritérium, aby človek mohol na vysokú školu vôbec myslieť. Bakalarát pritom mohol prebrať určitú časť úlohy magistra, aj keď profesionalita sa s týmto titulom v našich končinách nespája a trojročné štúdium priestor na iné ako všeobecné základy proste neposkytuje. Na jednej strane školy skúšajú do neho vtesnať obsah diplomového štúdia, aby sa závan profesionality nejak vytvoril, iné, neriešiac profesionálny rast svojich absolventov, to berú ako formalitu, kladúc to ako medzistupeň pred magisterské s vágnymi, väčšinou len formálnymi podmienkami, ako vzhľad titulnej stránky či formátovanie citácií. Formálne, bakalár píše ešte niečo trochu lepšie ako na stredoškolskom slohu, nemá za sebou viac než jeden-dva referáty a seminárku. Bakalárska práca teda na jednej strane nemá prezentovať kandidátovo "majstrovstvo", no má už byť jeho prvým "vedeckým" textom. To by malo - z čoho sa chápe, že nie vždy je - byť vážne v prvom rade pre školu, pre žiaka ani tak nie.

Pojem "bakalár" má veľa významov. Jedna teória pojem odvádza od výrazu baculum, keďže šlo označenie pre pážatá z rytierskych rodín, čo sa už učili bojovať, no zatiaľ len palicami. Iná zas vidí pojem vzišlý z baccalaureatus, teda "ovenčenom vavrínom". Napokon v niektorých rečiach ide o označenie "mládenca", teda muža, čo zatiaľ nemal (alebo sa ani nechystá mať) ženu. V pôvodnom univerzitnom prostredí išlo o tých, čo zvládli prvý stupeň štúdia, obsahujúci gramatiku, rétoriku a dialektiku, tzv.trivium. Čo bolo zameranie študenta nebolo vôbec podstatné - univerzitné vzdelanie bolo práve o tom, že bolo univerzálne, na všetko. Vzhľadom na gramotnosť populácie stredoveku sa dá chápať, že "všetko" malo iný význam ako dnes. Až v takom 12.storočí sa znalosť čítať stala módou pre aristokratov - dovtedy bola výsadou kléru a pár obchodníkov, sedliaci či remeselníci si s tým starosti nerobili ešte pár storočí. Bakalarát teda predstavoval dôkaz, že študent zvládal čítať a písať; k tomu rétorika sa učila, aby to písmo a reč mali aj nejakú formu (to inak tiež dosť chýba). Napokon dialektika mala zabezpečiť, aby diela vytvorené bakalárom mali kvalitný obsah - aby sa študenti držali problematiky, vedeli argumentovať a dokazovať. Išlo o veci, ktoré sú aj dnes v podstate obsiahnuté v maturite zo slovenčiny, NoSky a možno výtvarnej výchovy, avšak často prehliadané, keďže maturant sa musí bifliť mená básnikov. Bakalár potom bol schopný pracovať kdekoľvek, kde sa písmo a intelekt cenili, alebo mohol prehlbovať svoje znalosti v nejakej vede, za ktoré potom dostával magisterský titul a tak ďalej. V anglosaskom svete sa bakalarát ako skúška základných znalostí vzdelaných ľudí strednej vrstvy zachoval, no to tu nechcem riešiť: môžeme povedať, že tam sa za školy platí, je aj iný prístup ku študentovi, iná kultúra. Ale v prvom rade je to iná tradícia vysokých škôl, ktorá u nás prechádzala štátnou centralizáciou zhruba od dôb Jozefa II. tak, aby naplnila jeho osvietensko-despotické ciele. Stredoeurópskeho roľníka musel štát do školy nútiť, nevidel možnosti ponúkané vzdelaním ako Angličan prevažne mestskej civilizácie.

Vysoké školy sú na Slovensku veľmi špecializované. Maturant má na výber z veľmi úzko profilovaných odborov, keďže čítať a písať dávno vie, dokonca počítať by mal a vyjadrovať sa kvetnato či argumentovať sa od neho nežiada. Toto ale nie je vôbec dôvod na nadávanie na systém, resp.jeho obviňovanie z toho, že nerobí z bakalárov plne vybavených profíkov. To je čistý mýtus, že by sa akýkoľvek absolvent jedného z týchto veľmi špecifických štúdií (či už na úrovni Bc, Mgr alebo Dr) hneď stal expertom. Čo môžeme urobiť - ako školitelia budúcich bakalárov a žiaci, čo sa bakalármi snažia stať - je vydolovať z možností tejto formality čo najviac pre osobný zisk resp.rast. Nejde o možnosť; ide o nutnosť. Inak človeka termíny zožerú, práca bude narýchlo načarbaná a pokopírovaná, a nielenže nám nič nedá, ale ešte aj si zvykneme pracovať zle. To otvára aspoň dve otázky. Na jednej strane, ako sa zariadiť, aby bakalárka nebola zlou skúsenosťou? Tu potrebujeme nejaké skillové a organizačné minimum. Potom na druhej, čo môžeme bakalárkou získať? To síce priamo nepotrebujeme, ale mohli by sme sa pokúsiť o získanie maxima možných bonusov. Skúsim teda v krátkosti načrtnúť, čo takáto práca vyžaduje, a čo zas ponúka.

Minimum, čo na bakalárku potrebujeme, nie sú tri či štyri roky štúdia, chodenie na prednášky a zapísanie sa v termínoch. V prvom rade potrebujeme - tak ako baccalaureatus stredovekej univerzity - základné skilly na napísanie vedeckej práce. Nemusí ísť o nič prevratné, nič originálne, dokonca si myslím, že ani nič tvorivé. Ak študenta hnevá systém, mal by sa už od maturity vedieť zaťať zuby a robiť to, čo mu kážu; potom sa môže vybúriť na diplomovke, kde sa už originalita bude očakávať, a poskytuje aj priestor tak rozsahom, ako aj potrebou obhajoby. Častým problémom pri definícii témy je jej všeobecnosť. Zadanie môže vyzerať ako "Sloboda prejavu a komunizmus" či "Vývoj ústavného práva". Študent si niečo vezme, lebo sa mu to zdá zaujímavé, predstavuje si pod tým množstvo javov, ktoré by potom všetky chcel opísať. Lenže bakalárka nie je čisto o opise. Zadanie témy je jedna vec - tam sa ukazuje skôr skill ašpirujúceho školiteľa, ktorý by mal zadať jasnú tému. Ale tiež študenta, ktorý by mal vedieť si jasnú tému vyžiadať. Základom vedeckej práce totiž nie je téma, ale otázka: čo rieši, nie o čom je. Úplne najtriviálnejší príklad tém sú napríklad Baconove eseje. Francis Bacon, ktorý popri vedení kráľovskej kasy a vedení intríg na druhom najväčšom dvore Európy zhrnul vo svojich dielach niekoľko myšlienok, ktoré viedli ku vzniku toho, čo dnes voláme "vedou", mal aj jasnú predstavu o výzore svojej vedy. V podstate každá esej začína nejakým "bežným" pohľadom, prísloviami. Nasleduje pár protichodných názorov, ktoré vedú k zamysleniu, či ľudia chápu tému eseje správne. Potom nasledujú jednotlivé náhľady, možné riešenia. Až tam by mal začať text bakalárky - tie úvahy o bežnom chápaní javu by si človek mal spraviť ešte pred tým, ako si tému vyberie. Nestačí téma, treba aj predstavu o tom, čo za problém v nej vidíme. Inak len hovoríme v prázdnych frázach; vychádzame z prázdna a ponúkame prázdne závery. Tie nemusia byť sami o sebe nesprávne, no nikto sa nebude pýtať na správnosť, keď nevidí súvis medzi našou prácou a skutočnosťou - teda jej význam, povedal by Carnap. Potom môžeme prejsť k metóde. Tu je kľúčový školiteľ: bude viesť študenta k riešeniu samotnej otázky (napr.experimentálnymi, dekonštrukčnými či inými zaužívanými metódami) alebo rovno k popretiu problematiky (napr.kritikou, že tá otázka je vlastne výraz starého pohľadu, že sú aj dôležitejšie veci)? To tiež by sa mal snažiť študent od svojho školiteľa vyžiadať; ak to neposkytne hneď, zmeniť tému aj jeho. Čo do práce naškrabem za argumenty, ako vyzerá úvod a záver, to je detail, na ktorý stačia smernice. Podstatná je jasná otázka, predstava o jej riešení a argumentačná štruktúra, ku ktorej potom pridávam text.

Podobne sú stavané počítačové hry: máme napríklad žáner (otázku), pravidlá (predstava o riešení) a engine (štruktúra), na ktoré sa už potom len pridávajú jednotlivé levely (časti textu). Alebo aj firmy: máme jej portfólio (otázku), kapitál (predstava) a úlohy pre zamestnancov (štruktúra); jednotlivé kšefty sú plne závislé od prípravy, ktorú zakladateľ podniku venuje. Tejto príprave treba venovať veľa času; keď si vezmeme čas medzi zverejnením tém resp.zadaním a termínom odovdzania, na jeho vypracovanie by som dal pokojne tretinu z neho. Plán je dobre opísať aj bežnou rečou a schémami na papieri, tak, aby to viedlo myšlienky, zhruba ako keď si kabalista čarbe strom života. Napokon pomáha skúšať tému vysvetliť vo dvoch vetách niekomu mimo hry, nielen školiteľovi. To ujasní v prvom rade študentovi samotnému, či chápe čo píše.

Potom je tu otázka, čo sa dá bakalárkou získať? Teda okrem veľavravného titulu. Zdá sa mi, že prvým predpokladom zvládnutia školy je študentova naivita resp.nadšenie predstavou, že mu škola niečo dá, že z nej vyjde múdrejší ako bol. Použiteľnosť poznámok nechajme bokom: škola nám často dáva skôr špeciálny priestor, aby sme sa v ňom vzdelávali, resp.robili pokusy na svojej mysli sami. Každý si síce raz môžeme zmyslieť, že napíšeme 20-30 stranovú esej na nejakú tému a budeme radi, ako sa vzdelávame, no škola so svojim systémom odmien a titulov vytvára motivačný systém, priamo napojený na spoločnosť a zákon. Áno, je potom menej času na poriadnu študentskú činnosť ako zháňanie kontaktov, pivo v Ponorke či organizovanie intrákových okultných spolkov, no nechajme cynizmus bokom. Bakalárka sa dá brať ako tréning. V prvom rade ide o prvé poriadne využitie metód svojho oboru. Prvýkrát vyskúšame veci, čo nás učia, "vo veľkom". No práve rozsah bakalárky je zaujímavý. Venovať mozog niekoľko mesiacov jednej téme je pre študenta väčšinou nové. Univerzálne vzdelanie stredných škôl bolo úplným opakom; potrebným, ale metodikou nepoužiteľným. Keď píšem o evolúcii kôrovcov v pleistocéne, môžu ma inšpirovať k tomu všeobecné problémy teórie evolúcie (definícia druhov, morálny dopad socioevolučných teórií), no práve schopnosť nezabrdnúť do týchto zaujímavejších aspektov či konotátov témy sa na bakalárke bude ceniť. Tým, že vypracujeme veľmi presnú tému, bez riešenia toho, čo nás láka, získame sami prehľad v téme a naša škola nám umožní ponoriť sa do témy hlbšie (a raz možno dôjdeme aj k tým fascinujúcim témam). Okrem schopnosti riešiť jediný problém dlhodobo získavame zároveň aj schopnosť odlišovať obsah práce od jej cieľa. Obsah som doteraz považoval za poslednú časť textu, ktorú potom len pripájam k jeho štruktúre. Lenže bakalárka, ako aj každý iný text, je na prvý pohľad len jeho obsah; to "podstatné" nachádzam ako čitateľ až po jeho prečítaní. Abstraktný cieľ, úmysel či hlavná otázka (resp.jej riešenie) v bakalárke musia byť, no na určitom mieste. Argumenty uvádzam až po východiskách. Nezamieňam si východiská so záverom. A tak ďalej. Základy logiky, ktoré sa stredoveký študent učil na hodinách dialektiky, nie sú len matematické vzorce s p-čkami a q-čkami: vylúčenie tretieho či modus ponens fungujú všade, od čiste arbitrárnych vied (ako právo) po matfyz. Keď si študent prebehne štruktúru, teda rozloženie obsahu svojej práce, malo by mu byť jasné, či si východisko a záver nezamieňa. V bakalárke by šlo o zhoršenie známky, no obhajobu (či už pri PhD alebo trebárs v súdnej sieni) by mu to už mohlo vziať. Aj toto sa dá na bakalárke trénovať - prvýkrát "vo veľkom" - aj keď tento skill si treba cibriť ďalej na seminárkach a článkoch, inak sa stráca. Je to ako hudobný nástroj, čím menej hrám, tým viac zabúdam a rozohrávka mi trvá dlhšie.

Experimentovanie s metodikou, schopnosť dlhodobej koncentrácie a osvojenie si logiky v argumentoch sú veci, ktoré sa človek môže naučiť všade. Trebárs aj začínajúci roľník môže skúšať rôzne hnojivá, tiež pracuje s dlhodobými zámermi a tiež operuje so základnými logickými kalkulmi ako "ak zasadím viac stromov, tak bude menej svetla pre kaleráb". Výhodou vysokých škôl je potom, že ponúkajú abstraktnú rovinu s abstraktným motivačným systémom. Roľník, ktorému experiment s jabloňou a kalerábom nevyjde, má na inkriminovanom políčku hospodársku stratu, zatiaľ čo študent prinajhoršom musí bakalárku prepísať. Čiste pragmaticky, keď urobíme chybu na škole, časová strata je neporovnateľná s tou, ako keď spôsobíme straty v profesionálnom živote, pričom máme prostriedky svoju chybu reflektovať a v budúcnosti skúsiť znova.


Teda nemusíme hľadať v bakalárke nejaký hlbší význam, nakoľko je ako stupeň v rámci štúdia dôležitá či opodstatnená; nakoľko je titul "predajný" pri hľadaní práce je tiež iná téma. Podľa mňa je úplne smiešna predstava, že by sme v nejakom obore mohli za tri roky pokročiť. Každopádne, bakalárska práca je skúsenosť, v rámci ktorej si to málo z tých troch rokov zrekapitulujeme a systematicky použijeme. Čo do sebaorganizácie, prehľadu o vlastných schopnostiach, schopnosti koncentrácie či logiky, ponúka študentovi potenciál na vlastný rozvoj viac než akákoľvek školská skúška pred ňou. Pritom, keďže je medzistupňom medzi detskými referátmi a diplomovkou, svojimi možnosťami a požiadavkami umožňuje, aby študent necítil tento prechod ako strmý.